Ja si na to presne nepamätám. Ale moja mama hovorila, že to tak bolo. Ja mojej mame verím. Tak moja mama hovorí, že ma uspával generálplukovník Eduard Vorobjov. Teda akože. Obrazne.

Ja som mal akurát dva mesiace a voľajaké drobné. Myslím akože pár dní. Ležal som v kočíku. Aspoň čo si pamätám, pričom samozrejme si nič nepamätám. Ale zase si dobre pamätám na svoju dcéru, že ona keď mala nejaké dva mesiace a nejaké drobné tiež len ležala v kočíku. No zlaté časy. Tak som si tak ležal v kočíku a mama ma kočíkovala. To už mamy tak robia, že kočíkujú deti. Nejaký veľký význam to asi nemá ale na druhej strane. každá mam si myslí, že dieťa má byť na čerstvom vzduchu a keďže nerobí nič len leží (myslí sa to dieťa) tak ho treba na čerstvom vzduchu kočíkovať.

Či bol akurát taký veľmi čerstvý vzduch to si ja nespomeniem a ani mama o tom nič nehovorila ale myslím, že inak by ma nekočíkovala. Takže musleo byť príjemné počasie. Augustové. Mama ma kočíkovala a na to si celkom presne spomínam (že mi to spomínala) po sídlisku. Pri takej hlavnej sídliskovej ceste. Po ceste čo sa už vtedy volala SNP. A celkom v zmysle názvu sa tá cesta začala otriasať. V čase ke´d som ja mal dva mesiace a nejaké drobné si na nejakú prehnanú premávku po Triede SNP nespomínam. Jednak si nespomínam na nič a jednak určite nebola, lebo nebola ani potom, keď sa mi už spomienky začali ukladať. Ale v ten deň sa po nej valili tanky.

Ja ako chlapec som tanky miloval. Nemyslí sa tým samozrejme dvojmesačný chlapec ale keď tak na to myslím možno je to práve preto, že ma mama kočíkovala a po tej ulici zrazu išli tankové kolóny. Muselo to hučať, lebo ja keď som bol už väčší tak som pár krát tanky počul. A hučali teda naozaj hučavo. No a ja som spal. Hovorila mama. Ako bábätko. To je inak celkom zvláštne, že to hovorí. Keď má človek dva mesiace a nejaké drobné tak asi nebude spať ako 40 ročný chrápajúci chlap. Keď má človek dva mesiace a nejaké drobné tak spí ako bábätko. A nejaké tanky čo k nám prišli na návštevu ho nerozhodia.

Mama hovorí, že som spal. A ona potom utekala domov. Predpokladám, že sa zmenilo počasie. Že tie tanky nielen hučali ale aj smrdeli. Tak moja mama už nechcela aby som bol na čerstvom vzduchu, keď už čerstvý vzduch nebol. Potom bol čerstvý vzduch trochu zatuchnutý dosť dlho. 23 rokov. Dočasne. Nespomínam si, že by som potom spal voľajako horšie. Na generálplukovníka Eduarda Vorobjova som si zvykol. Všetci sme si zvykli.

A potom som spolu s generálom vyrástol. Už som nespal ako bábätko a namiesto uspávanky som si púšťal iné pesničky. Páčil sa mi aj Pražský výběr. Nemyslím si, že by to bola až taká upokojujúca hudba ako zvuk tankových kolón. Predsa len to bolo menej monotónne. Zase k voľajakým mimoriadnym fanúšikom som nepatril. Radšej som mal potom Stromboli s Basikovou. A iné. Ale Kocába som mohol tiež. Tak toľko. Viac som nechcel. Len, že Kocáb potom poslal Vorobjova domov. Aj s tými tankami, čo ma na Triede SNP uspali ale mame vzali pocit čistého vzduchu. A mne vlastne tiež. Tak len toľko. Že máme výročie:

Správa z TASR: 27.júna 1991 odišiel z Československa posledný sovietsky vojak. Bol ním generálplukovník Eduard Vorobjov. Tento dátum má určite osobitný význam pre hudobníka, ktorý sa o túto situáciu pričinil možno najviac. Bol ním Michael Kocáb.

Správa z domu: Pozdravujem mamu.