S takýmto návrhom sa na mňa obrátila moja vtedajšia zubárka zhruba pred 6 rokmi, lebo mi chýbalo dohromady päť stoličiek na hornej čeľusti.

   Mojej „kráse“ to nejako moc neprekážalo, iba ak v tom, že pri prežúvaní potravín by sa hádam aj zišli. Preto som sa spočiatku nechal nahovoriť a skutočne spolu s manželkou sme sa začali prehrabávať „vo všetkých šperkovniciach“, ktoré sme po kadejakých kútoch objavili v našej obývačke. Keď som to dal zlatníkovi zvážiť a ohodnotiť, tak som si iba povzdychol a v duchu som si povedal, ďalších sedem tisíc korún k tomu ponúkanému balíčku od zlatníka, tak to teda nie, to radšej tých pár rokov, ktoré mi ešte ostávajú, aby som brázdil cestičkami na tejto Zemi, tak to skutočne budem radšej aj naďalej bez tých chýbajúcich stoličiek. (Aj tak mi došlo, že zubárkina úprimnosť vo veľkej miere spočívala hlavne na jej zisku, ktorý by z toho mala ona, ak by som na túto hru pristúpil).

  Naši rodičia boli radi, že mohli ako tak nasýtiť štyri hladné krky a jediné zlato, ktoré vlastnili – boli ich svadobné obrúčky a aj na tie si s najväčšou pravdepodobnosťou museli zobrať pôžičku.

  No nemalou mierou prispel k môjmu rozhodnutiu aj tento fakt, že ja zlato z celej duše neznášam. (Áno mnohí zareagujete: No určite!). Ale to hovorím naozaj a úprimne, a vysvetlím vám aj dôvod: či to spôsobilo, to, že ako chlapec na dedine som sa až príliš vyhýbal ľuďom, ktorým „ohavne“ svietili na ich klapačkách zlaté, ale vo väčšine strieborné korunky, tak to teraz posúdiť neviem, ale jedno viem určite, že mne sa to nepáčilo.

 Takže klasické biele stoličky, tak tie by som bez okolkov prijal, ale zlaté, aby, keď natiahnem bačkory, aby mi nejaký „dentista“, ktorý ma bude pripravovať na spopolnenie, aby si on „sprivatizoval“ môj ťažko nadobudnutý majetok, tak to nie. Radšej to málo, čo po nás dvoch zostane – nech sa tomu potom tešia naše dcéry.

Ešte vám dlhujem tak trochu obšírnejšie vysvetlenie: Skutočne som rád a cítim sa uvoľnene, keď tie čačky nemusím. Priznám sa, ani svadobnú obrúčku – asi polroka po sobáši som ju vydržal nosiť, ale nedalo sa, ja sa cítim skutočne najlepšie, keď na svojom tele nemám  takéto sprostosti. Jednak mi to vždy prekážalo pri umývaní rúk, (lebo nejaká ta špinka sa pod prsteň stále dostala) a aj v práci po bezpečnostnej stránke bolo zakázané mať tieto čačky na rukách – prípadne na krku. (Mojej polovičke – prakticky prišlo vhod, že ja svoju nenosím a tým, že jej trochu zhrubli prsty, tak teraz pre zmenu nosí moju obrúčku).

  Pred zhruba 30 rokmi som kdesi na ulici našiel striebornú (s puncom) retiazku, ale, keď som ju vydržal nosiť jeden mesiac, tak to bolo veľa. Jednoducho mi prekážala, a hlavne pri sprchovaní, nebavilo ma stále si ju odopínať.

   Ja, ale „obdivujem“ športovcov, hlavne tých v ľahkej atletike, ktorí sú ovešaní tými hrubočiznými zlatými reťazami na krkoch. Nehovorím nech si ich nosia, veď majú na to, ale vždy si hovorím: Nemalí by tie výkony o nejaké stotinky lepšie, keby si tie reťaziská aspoň pred štartom odložili? No môže byť, že sa mýlim, lebo, keď si spomeniem na udalosti z detstva, keď pri vyháňaní na pašu niektorý gazda, alebo gazdiná nedočkavej krave nestihli odopnúť z krku reťaz, tak tá bola vždy vpredu pred ostatnými, lebo tá reťaz svojim udieraním do jej hrude a nôh, ako keby jej dodávala rytmus k lepšiemu výkonu, a to už ani nehovorím o býkovi, ktorý, keď sa utrhol z reťaze a zvyšok tejto reťaze mu tak isto ostal na krku, tak to bolo také rodeo, že sa mu každý rozumný tvor na hony vzdialil. (To iba blázniví Španieli si „môžu niečo také dovoliť“. No, ale, čo už, keď to je národný adrenalín). Laco