Rozmýšľam. Premýšľam. Stále dokola zmazávam riadky, svoje slová. Snažím sa uveriť lžiam, ktoré si vytváram, snažím sa oklamať, vymýšľam si pravidlá a dôvody, prečo zase bol niekto taký, alebo onaký, prečo asi nemôže toto ísť podľa predstáv, ako asi vonia šťastie a úspech, aké to je, keď ťa niekto potlapká po rameni, keď niečo zvládneš, keď sa zase prestaneš ľutovať. Keď prestaneš stavať, tebou milované vzdušné zámky. Nevládzem a nestrasiem sa pocitu samoty, pocitu, že nikomu by som nechýbala, ak by som tu nebola, že nič som nikomu do života nedala, že všetko sa môže skončiť a aj tak to nikto nebude vedieť. Kričím jasné STOP a vždy sa odvšadiaľ ozýva NIE a mňa to nebaví, sedieť na riti a iba prikyvovať, prichádzať i o posledné zbytky dôstojnosti a vecí, ktoré milujem. Mám pocit, že prasknem, že to zo mňa vytečie, vyleje sa a ja tomu nebudem môcť zabrániť, tomu ANO ANO, keď chcem povedať NIE NIE kurva!, keď sa usmievam a vlastne ani neviem prečo, len chcem pokoj od ľudí, ktorý ma využívajú, chcem spoznať niekoho nového, vymeniť prostredie, vypadnúť preč z týchto 4 stien mesta, ktoré milujem a nenávidím a chcem ho nechať vybuchnúť a zabudnúť, prestať stavať tie zámky a začať ich konečne žiť a nedúfať a neveriť, len zažiť a žiť! Veľa toho asi chcem, veľa toho nepoviem a potom len dúfam, že si to niekde medzi riadkami prečítaš zrovna ty a pomôžeš mi, zachrániš ma. Ako? .To vieš sám.