Vy tomu potom máte uveriť a má vás to posilňovať, aby ste super naozaj boli. Teda, aby ste sa tak cítili, aj keď pravda môže byť niekde inde...

„Marcelka, zapamätaj si, ty si iná! Ty si výnimočná!“, hovorila mi stále doma.. A ja som to vždy tým druhým uchom pustila von, lebo som vedela, že mamina ma miluje a že mi klame práve preto, lebo ma miluje... Lebo vo mne vidí krásne dievčatko, aj keď mám desaťkilovú nadváhu, aknóznu pleť a že jej teda urobím radosť, obujem si tie papučky, ktoré za mnou stále neúnavne vláči, zjem tie buchty parené, aj keď s tým som si zrovna nikdy nemusela dávať nejakú zvláštnu námahu.. A pôjdem si napísať úlohy, aby sa náhodou nehnevala, že mi to v škole nevychádza...

„Ty si iná, ty si iná, ty si lepšia... Ty k nim nepatríš“, hovorila stále. Nikdy som nevedela, čo tým vlastne myslí... A v puberte, hlavne v puberte, nesmiete veriť rodičom! Mamy a otcovia predsa klamú! Mamy nosia staromódne zástery a niekedy aj ručníky a otcovia sú niekedy špinaví, keď v záhrade niečo zvárajú, alebo opravujú, vôbec to nie je trendy, ani sa to nenosí v časopisoch.. Tak prečo tým ľuďom veriť?...

Ako dieťa som mame vždy verila. Mamina mala vždy pravdu. Vždy ma vedela posilniť, podporiť a stačilo naslúchať správnej veci a vždy to vyšlo. V puberte sa mi to, akosi, stratilo....

Prestala som počúvať.. že to určite dokážem, že mám veriť, že sa mám snažiť, že si mám oddýchnuť, že si mám dať papučky, že si mám trochu pospať.. Že mám jesť aj mäso.. Načisto som ohluchla... Mamy predsa nemajú pravdu!! Nosia zástery! Ooaah...

A potom som prišla do veľkého mesta menom Bratislava. A zrazu som stretávala ďalších, rovnakých, alebo chytrejších, sčítanejších, výrečnejších, veselších... Priebojnejších a všelijakých iných.. A prestala som veriť vo všetko, čo predtým malo pre mňa význam a zmysel. Už som si nepripadala výnimočne ani len náhodou...

Tak som mala pocit, že by som možno mala byť iná. Výrečnejšia. Múdrejšia. Zelenšia. Modrejšia. Ružovejšia. Opraviť sa! Byť ako oni! Lebo oni sú asi lepší... A mama predsa nemohla mať pravdu.. Nosí zásteru!!! Oooah..

Menila som oblečenie. Menila som účesy. Menila som názory. Vymenila som vieru v Boha vo vieru v bojovnosť a vo vieru v trhový mechanizmus. Vymenila som maminu za kamarátky, ktoré, ako neskôr došlo na mamine slová.. Vôbec nestáli za to... Stratili sa. Neboli tu. Keď som tu bola ja a keď som chcela, aby tu boli aj ony...

Zostala som sama. Plná otázok, kde som asi urobila chybu? Na všetkých tých pohovoroch.. Keď sa vás ľudia pýtajú, kým ste? Kam smerujete? Kde sa vidíte za 5 rokov? Hľadala som správne odpovede, pýtala som sa kamarátok.. Ako by asi odpovedala tá, či oná? Aká odpoveď by bola asi správna, aby som sa zapáčila trhovému mechanizmu? Akú výšku platu chcem? Takú, ktorú chcem naozaj? Alebo menej? Alebo viac? Nemôžem im povedať, že neviem, čo chcem robiť a že budem rada, ak mi dajú akúkoľvek prácu primeranú môjmu veku, skúsenostiam a vzdelaniu... To sa nehodí! Čo si o mne pomyslia? Čo o mne povedia?

A tak som sa rýpala vo všetkom možnom, v samej sebe, ale tak, že som sa úplne stratila.. Už to neboli moje odpovede, boli to odpovede okolia, ktoré je lepšie, krajšie, určite múdrejšie.. Určite zbehlejšie a rozumnejšie, okolie, ktorého mamina určite nenosí zásteru a ručník a.. Okolie, ktoré trhový mechanizmus žerie určite omnoho viac, než mňa, dievča z dediny.. Okolie, ktoré určite číta časopis Trend!...

Som pokazená, musím sa opraviť! Niečo je zle, niečo je určite zle...

A tak mi prichádzali zamietavé odpovede.. Nechceme, nemáme záujem, nie, nie, nie, rozhodli sme sa pre iného uchádzača... Stres, plač, zúfalstvo... Kvantá životopisov, kvantá pracovných ponúk, z ktorých ani jedna nikdy nevyšla...

Kde sa podela všetka ta radosť? Tam, v tej detskej izbe, predsa bola a bolo jej tam plno. Celé priehrštie... Verila som, snívala som, modlila som sa, kreslila som, tancovala som, spievala som Jaromíra Nohavicu, a bola som so sebou úplne spokojná.. Aj keď som nebola výnimočná, aj keď som neexcelovala, aj keď.. Predsa som vedela, že som super, lebo som od Boha a ten mi hovorí, že ma stvoril na svoj obraz, takže nič so mnou predsa nemôže byť zlé....

A potom na to prídete.. Lebo to Niečo chce, aby ste boli šťastní, veselí a vo svojej koži. Potom vám to dôjde do hlavy, že Pravda je to jediné, čomu sa dá skutočne veriť a čím sa dá skutočne žiť...

Tak, ako to cítite, tak ako si to myslíte, bez ohľadu na okolie, ktoré aj tak, za nič nestojí...

Dnes to už viem. Už by som sa nehrala na chytrejšiu, inú, lepšiu, krajšiu..

Dnes by som to bola proste len ja a som si istá.. že by som uspela hneď...

„Dobrý deň. Volám sa sa Marcela, skončila som práve vysokú školu a vôbec netuším, akým smerom by som sa mala vydať. Mám nejaké skúsenosti, veľa som brigádovala.. Ide mi nemčina a aj angličtina, ovládam Microstoft Office, čo je dnes asi úplne normálne.. Veľmi rada sa rozprávam s ľuďmi a mám rada pocit z dobre vykonanej práce, z toho, že som svojou prácou možno niekomu pomohla.. Čo poviete? Budem sa vám hodiť na niečo? Rada budem robiť čokoľvek, čo mi pomôže začať, naštartovať.. Mimochodom, veľmi rada čítam, baví ma učiť sa.. tak nejak to so mnou je...“, tak nejako by som sa predstavila dnes, ak by to dnes bolo vtedy...

Svoj životopis by som si napísala v ružovej farbe.. Alebo fialkovej, mám rada fialkovú.. Dala by som si tam nejakú krásnu fotku, kde mi to svedčí a kde sa pekne usmievam. A hodila by som tam aj nejaké svoje obľúbené mottá, možno z Rockyho, alebo možno nejaký citát od Madonny, alebo Jacka Canfielda... /V skutočnosti môj životopis dnes vyzerá presne tak... A robote pod stolom mám obuté papučky. Fialové papučky... Mamina by bola rada :- )/

Pravda vždy znamená originalitu. A dobrý rodičia to vedia. Dobrý rodičia majú totižto vždy pravdu... O tom, že ste milý, že ste pekný a že ste aj výnimočný. Nepatríte k nim! Ste špeciálny!

Jesť parené buchty a nosiť papučky sa oplatí. A oplatí sa aj veriť rodičom, lebo tu boli dávno pred vami...

To len vy ste sa stratili... V mase šedivých.