Asi by sa patrilo niečo na úvod...Rozhodla som sa, že idem napísať knihu. toto rozhodnutie padlo síce už dávno ale dnes som si našla čas a náladu začať toto veľdielo. Tak som premýšľala, či sa vôbec niekomu bude chcieť čítať knihu, ktorá bude v podstate celá len o mne a o tom čo všetko sa zrodí v mojej hlave. ale keď som sa zamyslela nad tým, aké všelijaké pičoviny ľudia čítajú ľudia, typu nekonečné zamilovane príbehy Inge Lindstromovej, či jak sa to preboha píše, si vravím že snáď niekto prečíta aj moje výplody. nebudú to síce romantické príbehy so šťastným koncom a svadbou ale veď trocha reality občas nezaškodí.

Čím tak začať. Celkom veľké množstvo myšlienok momentálne prebieha mojou mysľou a budem sa ich snažiť nejako rozumne a zaujímavo usporiadať. Na to, že mam momentálne posledný rok ešte „násť“, sa mi podarilo zažiť už všeličo. Nebolo toho málo, ale ani som to veľmi nepreháňala. Občas keď si na to teraz spomeniem (už jak stará babka vyprávamJ), si poviem že jaka som bola kedysi jebnutá. Vtedy som veľmi nerozmýšľala nad tým, aké to asi bude mat dôsledky a či sa mi vôbec oplatí robiť niečo len pre srandu.

 Bolo jedno kleptomanské obdobie, to sme asi kradli všetko čo sme videli. Ale nebolo to preto, žeby som nemala peniaze, alebo že by mi rodičia nedali na tričko keď som si ho chcela kúpiť. To nie. Moji rodičia boli aj sú ku mne celkom zhovievaví a väčšinou mi peniaze dajú keď potrebujem. My sme jednoducho kradli pre radosť a ten adrenalín, ktorý sa zrazu rozplýval celým telom keď sme prechádzali v Tescu cez pokladňu a platili jedni žuvačkyJ. Je to asi taký pubertálny syndróm a potreba dokázať si že jediný ja som úžasný a môžem ojebať celý systém a nikto mi nič nemôže. Rýchlo ma to prešlo, keď som kvôli ujovi s nášivkou SBS mala týždeň zaracha...