Na letisku sme sa bez slov vrhli jeden druhému do náruče. Bolo to divné. Akoby som objímala nejakého náhodného okoloidúceho cudzinca, akoby som dávala bozk na privítanie človeku, ktorého som nikdy nevidela.
Ale moja naprogramovaná ruka sa pod vplyvom príťažlivosti hneď ponorila do jeho veľkej.
Fakt zvláštny pocit.... Bol taký istý ako keď odchádzal, ale bol cudzí. Našťastie, vyspala som sa z toho.

A niečo sa zmenilo. Hovoríme si narovinu, bez obalov, bez možnosti domýšľania. Plníme si želania, ktoré sme navzájom od seba čakali, ale ani jeden by si to sám nedomyslel.

Je fajn byť tri dni bez hádok. A možno by sa to dalo navždy. Myslím, že hej. Ale musíme obaja chcieť.

Boli sme aj na zmrzline, a potom, sám povedal, že má ešte chuť na jednu porciu. Vždy stánky so zmrzlinou obchádzal so slovami, že mu z nej bude zle.

Je plný nadšenia a nových ideálov. Je až ťažké zachovať si chladnú hlavu a nenechať sa namotať na všetko, s čím príde.

Strelil mi facku, a ja ho udrela do brucha. A oblízala mu tvár. Som šťastná.