nezvyčajná kombinácia v zaužívanom tradičnom kolorite. Priznám sa, že ma vyrušuje svojou nanajvýš reálnou súčasnosťou. Novoročná prechádzka s dáždnikom! Nebola nepríjemná, len – nezvyčajná. Zvláštne, ako v nás driemu tradície. Iste sa aj v minulých rokoch vyskytli obdobné zadaždené Silvestre a Nové roky, ale nezapísali sa. Zapísaný je kód snehom obsypaného Novoročia, nepopísaná krásna biela tabuľa, na ktorú sa dá začínať pekne odznova so zakresľovaním siločiar vzťahov, predsavzatí, skutkov... Stopy na snehu pretrvávajú, pokým nezmizne sneh – stopy na mokrom chodníku? Nevidno ich, strácajú sa v mokrote a rýchlo schnú – jednoznačný obraz pominuteľnosti, nestálosti, zmeny zmien...

 

Je 2. január. Stojím pri okne - sledujem vtáčí pohyb v korunách blízkych stromov.

Malo by tam byť bielo, huňato a pod stromami stromčekové cestičky od vraních nôh. Ich čierne postavičky v kŕdlikoch aj jednotlivo a sem-tam preletujúci zhluk vrabcov – samopašníkov. Na snehu by mali byť vyjazdené koľaje od sánok, hlboké stopy ľudských nôh a celkom blízko k domu aj dvaja - traja snehuliaci...

Avšak po včerajšku žiadna zmena. Pravda za oknom nie je bielo-novoročná. Je zeleno-hnedá ... cez popretŕhané oblaky presvecujú lúče slnka. Nikde na lúke ani jedna vrana, iba vrabce frnk sem – frnk tam. Veselo, skoro v jarnom ošiali. Hlavné sólo však majú hrdličky – kde sa ich toľko vzalo? Roztopašne preletujú zo stromu na strom, chvália sa bielymi čipkami na okrajoch krídel a chvosta. Celkom chápem, prečo sa tak často vyskytovali na ľudových výšivkách v našom aj okolitých regiónoch. Aj ja hľadím na ne s úľubou. Práve ich zopár zletelo pod stromy na trávnik. Zobkajú bohviečo, ktovie, o čom pritom klebetia?

Zmocňuje sa ma jarná nálada, láka ma von, do záhradky, medzi vinohrady...

 

Prejdem do obývačky a tam – Vianoce. Pekne so stromčekom, koláčikmi, svietnikom. Ešte nebolo Troch kráľov, preto stojí stromček v celej svojej kráse. Spomínam si, že nám voľakedy maminka dovolila zobrať si vytúženú sladkosť zo stromčeka až na Nový rok a potom ostatné až po Troch kráľoch. Pravda, nebolo ľahké vydržať. Preto mali viaceré salónky ku Trom kráľom prázdne kabátiky. Mamka nás očistom hrešila a my sme vedeli, že tie naoko prísne slová patria nielen nám, ale aj oteckovi. Nebadane na nás žmurkol a bolo vtom malé spoločné neškodné sprisahanie... zlaté časy detstva!

 

Dážď! Kedysi dávno počas dovolenky na Kaukaze mi niekto z tamojších domácich vravel, že ranný dážď prináša šťastie. Ak by platila takáto pranostika, potom nám včera hojne „napršalo“ do nastávajúceho roka šťastie.

Už počujem protestujúce hlasy – aké šťastie? V dnešnej dobe? Veď všetko je ...

A tak sa pýtam seba samej na jeho možnú, žiadanú podobu. Obliekam do konkrétnej objednávky svoje najvnútornejšie túžby... aby sme boli relatívne zdraví, aby dcéry..., aby vnuci, vnučky..., aby... sme boli spolu – ako dve hrdličky? Ako hrdličky – vidno, nie je to iba môj výmysel. Ľudová slovesnosť ho dávno, dávno zakódovala aj s obrazom hrdličiek, či holúbkov. Možno má šťastie skutočne podobu drobných vodných kvapiek? Predstavuje malé dobrá okolo nás, ktoré robia náš život krajším. Aj keď je ťažko, vždy sa nájde aj niečo pekné, obohacujúce. Lepšie povedané, je dobre, keď sa nájde. Musí sa, chce sa nájsť.

Keď je človek mladý, iste hľadá, túži po veľkom šťastí. Až rokmi zisťujeme, že je to ináč. Učíme sa vďačnosti, odpúšťaniu, skromnosti, životu.

 

Veru tak, Nový rok! Dobre, že si prišiel a prosím, neponáhľaj sa viac, ako treba. Nech je čas žiť.