Stalo sa to v nedeľu pri obede. Za stolom sme sedeli traja. S dcérou. Podávala sa polievka.

Normálne po sebe v nedeľu pred polievkou vykrikujeme. Doslova hulákame. Žena huláka z kuchyne: „Už som kričala, že na stole je polievka“. Potom kričí dcéra z izby: „Idééém“ ale nikam nejde. Potom kričím ja z toalety, lebo skoro vždy som vtedy na toalete: „Už idem“ a ja aj idem, ale nikto to nepočuje, lebo dvere na toalete mám zatvorené. „Ja na vás kašlem, dokedy budem na vás kričať“ zakričí z kuchyne žena. „Idééém“ kričí stále dcéra z izby a ja splachujem: „Umyjem si ruky“. „Polieeevka“ kričí žena ale ja ju v kúpeľni nepočujem, lebo si púšťam vodu a počujem len dcéru, ktorá stále kričí, že už ide. A tak. Ale teraz to nejak tak nebolo. Ja som nebol na toalete a dcéra nekričala, že už ide. Sedeli sme okolo stola tak nejak hneď a asi to na moju ženu zapôsobilo. Lebo inak si to neviem vysvetliť.

Na stole bola polievka a u nás sa do polievky nedáva nič. Teda dáva sa trávička, čo samozrejme nie je tráva ale žerucha alebo petržlenová vňať, alebo niečo po čo ma žena pošle vždy do záhradky, pokiaľ práve nie som na toalete. Tak také zelené nasekané na drobno sa do polievky dáva a to dosť veľa ale inak nič. To nič znamená, žiadna soľ, žiadna červená paprika a už vonkoncom nie sójová omáčka.

Ja to tak raz za čas, len pre udržanie nedeľňajšej nálady aj skúšam: „Dám si sójovú omáčku“ a postavím sa, že idem do špajzy po tú fľaštičku. „Nedáš si sójovú omáčku“ povie mi na to žena a ja si sadnem, lebo nedeľná sviatočná atmosféra je už naplnená a zase netreba dráždiť viac ako je zdravé. „V tej polievke je už všetko, dajte si tam žeruchu“ povie žena, alebo povie to zelené. To čo rastie u nás v záhradke a ja presne viem, kde ale stále neviem ako sa to presne volá. Tak to zelené áno. Ale teraz sa niečo stalo.

„Dá si niekto sójovú omáčku?“ opýtala sa nás žena pri obede. Pri obede bolo ticho. Napäté. Také to ticho, keď sa stane niečo neočakávané. Napríklad rodina vyhrala v lote miliardu, alebo rodina prišla o strechu nad hlavou, alebo je rodina pohádaná, lebo niekto vysedáva na toalete v nevhodnom čase a dcéra huláka z izby, že ide pričom všetci z rodiny vieme, že nejde. Tak také netradičné ticho.

„Ja si dám“ povedal som a utekal som do kuchyne. V kuchyni som sa otočil a opýtal som sa: „To myslíš vážne?“. „No, však práve, teraz mi to došlo“ povedala žena a zase bolo také ticho. Už viete aké. A ja som v tom tichu odbočil do špajzy ale zastavila ma žena, ktorá to ticho prerušila: „V chladničke, nájdeš ju v chladničke“. Už som vedel, že je v tom nejaká kuleha. Kuleha je taký podvod. Akože káva bez kofeínu. Alebo pivo bez alkoholu. Alebo saláma bez salámy. Alebo sójová omáčka bez glutamanu sodného. Hneď som ju tam objavil.

Chodievame so ženou do obchodu so zdravou výživou. A potravinami, lebo samozrejme, že pod pojmom výživa sa myslia aj potraviny. A tam som tie fľaštičky videl. Nie je to ten tvar typický pre jedálne závodného stravovania. Nie je to proste tá klasická sójová omáčka. Tá v ktorej tak výborne chutí glutaman. Táto naša je navyše japonská a nie čínska. Tak už som vedel koľká bije. Ale aj tak som si dal.

„Len kvapku“ povedala mi žena, „a pozor, vylieva sa“. „Aj ja si dám“ povedala dcéra, ktorá mohla pri obede rozprávať, lebo pred tým z izby šesť krát nekričala, že ide, pričom by nešla. „To čo som to ja zase vymyslela?“ zamyslela sa žena a smerom k dcére dodala: „Ja ti dám“ pričom ale z hlasu bolo počuť, že nejde o trest za kričanie a neprichádzanie ale rozhodnutie matky o dávkovaní. Dal som si kvapku a moja dcéra dostala pol kvapky.