Obzriem sa a to, co vidim, je obraz mojej duse. Tvar nevidim. Interferuje s postavami, ktore dusa pozna.
Mne ostavaju neznamymi.

Stale sa obzeram dookola, ci neuvidim niekoho, koho poznam i ja. Niekedy vidim ju. Niekedy vidim ich. Tych, ktorych poznam. Schadzame sa v nasej mysli, nasom sne.

Niekedy, ked rano vstanem, nemam chut otvorit oci.
Niekedy... ich nemam chut zavriet.

No vzdy vecer zaspavam s pocitom, ktory mi pripomina, ze dnes v noci stretnem dalsich.
Mozno ich nebudem poznat.
Mozno to zasa budu znami mojho bytia.

A mozno tam raz budu vsetci...