Niekedy sme tak maličký
až by sme najradšej zapadli
medzi dva kamene, niekde
... veľmi ďaleko.

Sme zúfalí a chytáme
sa aj ten najtenšej slamky,
len aby nám poskytla krátunkú
fatamorgánu
našej záchrany.

Úbohí..
donútení padnúť na samé
tvrdé dno...

práve preto,
že sme to najčiernejšie...

Niekedy lietame,
a najsilnejšie dravce nám nahnevane
závidia,
lebo nedokážu vyletieť až ta...

Rozumejú zákonom
prírody,
     prežitia...
Zatiaľ čo nám roztápa slnko
voskové krídla majstrov.

Človek, ach ty hlúpy tvor..
ani staré pravdy nie sú dosť,
chcel si veľa.
Chcel si viac.
Chceš...?

Romantický hľadím na mesiac
...krvavé rany kropí slaný dážď .

Ubitá vlastnou vidinou,
rozčerím rukou zrkadlo
a utopím sa v kvapke
horkej... vlastnosti.

Nechcem,
     nebudem,
          odprosím...

Len viac nezrkadli moje skutky
slzami.