Sľúbil som, že to nepoviem. Tak to nepoviem. Ale nesľúbil som, že nenaznačím. Tak naznačujem. Boli sme ženou na večeru. V Tatrách. Teda boli sme viackrát ale teraz sa to točí okolo tej poslednej. Dali sme si. A to sa už nesmie povedať. A potom sa nás čašníčka opýtala či si dáme kávu. Ťažko sme si oddýchli a nedali sme si. Rozlúčková kávička mala byť v Prahe. Teda nie v Prahe ako v meste, lebo to by som si pred takou cestou z Lomnice dal kávu aj po večeri ale v Prahe v Lomnici. Teda v tom hoteli na kopci.

Ten hotel máme radi dávno. Tam sme sa vždy hrali na to, že sme akože starí a už nie sme študenti a akože normálne bývame v Lomnici v Prahe a v tej kaviarni pod schodmi normálne pijeme kávu a jeme koláče. A čítali sme si noviny. Úplne na začiatku asi len Pravdu, lebo vtedy ešte iné noviny neboli a potom aj iné. A pamätám sa, že raz, keď bol s nami kamarát Pišta tak on čítal aj Financial Times. Akože on je emigrant tak on mohol. A pili sme kávu a jedli koláče a už sme sa až tak veľmi nehrali, že sme starí.

A teraz ešte stále máme radi Prahu v Lomnici aj s novinami a kávou a už sa vôbec nehráme na to, že sme starí a že v Prahe bývame ale sme starí a hráme sa na to, že bývame inde a Praha je v podstate pod našu úroveň a tak. Tak sme sa chceli pred cestou do požičanej garsonečky zastaviť na kávu v Prahe, akože sme zase tu a zase tu nebývame, lebo sa nám nechce hoci sme už teda na to dosť starí.  A tak sme išli cestou do kopca a držali sme sa so ženou za ruky a bolo dobre. A potom bolo počuť hudbu. Akože už v polovici kopca.

„To je sobota, čo?“ povedal som trochu zadýchane, lebo tiež už nie sme ako za mladi a tak sa trochu cestou do Prahy zadýchavam. „Asi bude akcia“ povedala trochu zadýchane žena, lebo ona je síce stále veľmi mladá ale je predsa len staršia odo mňa. „Uvidíme“ povedal som a už sme potom nehovorili nič, len sme lapali po dychu a šliapali do kopca. „Asi svadba“ povedal som, keď už bola Praha na dosah a ja som mal obe ruky na kolenách a vydýchaval som sa. „Asi hej“ dychčala aj žena: „Alebo nejaká akcia“. Ale to už sme boli skoro pri dverách. „Akcia“ povedala žena, lebo cez okno bolo vidieť ľudí ale ani jedna žena nemala svadobné šaty.

„Kuly“ povedala žena a kývla hlavou pred seba smerom dolu. Tým smerom bola veľká postava za mikrofónom a hoci aj bola od chrbta bolo vidieť, že je to Kuly. „Kuly“ povedal som aj ja. Keď je človek zadýchaný a zároveň vidí, že si kávu nedá veľa toho nenarozpráva. Ale aj tak už bolo skoro desať tak nám tá káva až tak nechýbala. Vydali sme sa smerom dole. Z toho kopca na ktorom stojí Praha.

„Poviem ti niečo o jeleňovi?“ opýtala sa ma žena v polovici toho kopca. Ťažko som si vzdychol hoci sme už zadýchaní neboli, lebo smerom z kopca sa človek nezadýcha. „Tvoja chyba. Nepoviem ti nič“ povedala na ten vzdych žena a ja som zachraňoval čo sa dalo: „Hovor, hovor, tu sa stalo niečo s jeleňom?“. „Nič, vôbec nič ti nepoviem aj keď by si si na kolená kľakol“ povedala žena a tak mi nepovedala po stopäťdesiaty krát príbeh z detstva. Bolo mi smutno, lebo je to pekný príbeh, hoci som ho počul stoštyridsaťdeväť krát. A potom sa žena zastavila a ja nie.

Moja žena je všímavá osoba a ja som dosť nevšímavý. „Čo stojíme?“ opýtal som sa. „Čo nevidíš?“ povedala žena a ukázala pod moju nohu. Teda tesne vedľa. „Ty by si šliapol aj na krokodíla“ a čupla si k malej čiernej jašteričke. „Asi ju niekto prešiel“ povedal som, lebo tatranský krokodíl sa nehýbal. „Figu, fintuje, že je prejdená“ povedala žena a fakt. Keď som vytiahol fotoaparát, že na makro to stuhnuté zviera odfotím pohlo sa. Makro to nezachytilo. „Fakt, normálne fintuje“ povedal som a potom som cvakol ešte raz. A tak.

Toho krokodíla sme zachránili. Cvakaním fotoaparátu sme ho odplašili až do jarku. Ak tej jašteričke nedrblo tak ju nemohol prejsť ani Kuly a ani nikto iný. Ako človek, ktorý v kaviarňach číta bulvárnu tlač viem, že Kuly má veľké auto, ktoré by tú jašteričku fintujúcu, že je prejdená prešlo tak, že by už nič nenafintovala.

„Zachránili sme ju“ povedala žena a akurát sme zišli z kopca. „Ale tu sme už došli neskoro“ povedal som pod kopcom v zákrute. Krížom cez zákrutu boli žabacie placky. Na prvý pohľad bolo jasné, že nefintujú, že sú prejdené. Bolo normálne vidieť ako auto išlo do zákruty smerom na koncert Kulyho a tie žaby to nestihli. „Smutné“ povedala moja žena pri pohľade na tú hromadnú tragédiu. „Smutné“ povedal som ja a potom sme ešte zbadali tatranskú mačku. Išla len tak okolo a nefintovala, že je prejdená. Prichádzala smerom od Prahy a tak alebo skončil koncert alebo ju nebavil. V každom prípade sme to už nezistili.