Nielen jazyk, ale aj písmo starých biblických rukopisov je ťažko zrozumiteľné. Ide tu totiž ešte nie o tlač, ktorá používa pevne normované typy, ale v najvlastnejšom zmysle slova o "rukopisy". Spôsob písania každého kódexu je iný. Spočíva na individuálnych svojráznostiach pisárov.

Grécke texty z obdobia pred 9. storočím po Kristovi sa písali veľkými blokovými písmenami. Toto písmo nazývame majuskula, alebo unciálne písmo. Ide pritom o veľké písmená, ktoré sa nepretržite radili k sebe. Delenie slov alebo dokonca interpunkčné znamienka uľahčujúce čítanie textu, neboli ešte v tej dobe známe.

Slová s častým výskytom sa niekedy vo veľkej miere skracujú. Uvedieme niekoľko príkladov: THS Theos = Boh, CHS Christos = Kristus, PER pater = otec, MER mater = matka, SROS stauros = kríž atď. V slovenskom preklade by takýto text vyzeral asi takto:

NAPLNILSACASAPRIBLIZILOSABOZIEKRALOVSTVO

KAJAJTESAAVERTEEVANJELIU (Mk 1, 15)

Po 9. storočí sa objavilo minuskulové písmo. Písalo sa malými písmenami, slová sa od seba oddeľovali a do textu sa dávali interpunkčné znamienka. Tým sa značne uľahčilo jeho čítanie. Avšak aj dnes mnohé skratky a individuálne typy rukopisov robia isté ťažkosti pri lúštení.