Mám takú prácu. Robím ľudí šťastnými. Je to náročné. Viete si to vôbec predstaviť? Máte pred sebou staršiu pani, ktorá má za sebou tridsať rokov v oddelení styku s verejnosťou. Skúste jej povedať niečo, čo ju prekvapí. Alebo ináč. Chlapík. Plný testosterónu a vždy pripravený. Skúste mu povedať pravdu. Je to náročné. Keď prídem večer z práce domov, mám toho akurát dosť. Najhorší sú katolíci a iné sekty. Tým nič nevysvetlíte. Kolektívne myslenie. Akurát ma z toho rozbolí hlava. Ešteže mám dobrý plat. Ináč by som sa na to vykašľal. Makať osem hodín denne. A často aj cez víkend a štátne sviatky. Im nie je nič sväté. A moja žena? Tá ma toho tiež plné zuby. Často vám v noci zazvoní telefón a vy musíte ísť k súrnemu prípadu. Niekedy sa vrátite až o niekoľko dní. Aspoň si niečo privyrobím na diétach. Len som zvedavý, dokedy to všetko vydržím. Minule som skoro udrel jedného profesora. Nie a nie prestať plakať. Strávil som s ním celé dopoludnie. Obed som samozrejme zmeškal. Začínam mať žalúdočné problémy. Poznáte to? Nie? Buďte radi. Predstavte si, že ste u klienta a robíte ho šťastným. Celý čas podupkávate nohou a jediné na čo myslíte sú vlastné biologické problémy. No hrôza. Našťastie som v tom celkom dobrý. Mám aj dve čestné uznania. Jedno za najšťastnejšieho človeka v marci a druhé za najnovšiu inováciu v júny. Najhoršie obdobie je jeseň. Málo farebné a plné depresií. Vtedy ma žena nevidí aj celé týždne. Ale v lete je kľud. To chodíme k moru. Už zase telefón. No nič. Musím pracovať...