Nechcem žiť na Slovensku. Nepáči sa mi tu. Hory a lesy, o ktorých sa toľko básni, sú mi teoreticky ukradnuté, pretože nie som taká bohatá, aby som tam mohla dovolenkovať. A ak mám investovať nejaké peniaze do oddychu, určite si radšej vyberiem Chorvátsko. Lepšia obsluha, milší ľudia a mne osobne viac chutia aj ich jogurty.

Ale chápem, nejde tu iba o to. Rozčuľuje ma na Slovensku naša "krásna" životná úroveň. Mám dve zamestnania, manžel pracuje od svitu do mrku a na konci mesiaca nemám za čo nakúpiť v obchode. Hypotekárny úver na garsónku budem po 9 tisíc (ak si banka nevymyslí na mňa nejakú novú zradu a to si píšem, že vymyslí) splácať 30 rokov. A...aaaaa... no, hej, nemám bývať v Bratislave! Ale prečo nie, keď je to jediné ako-tak väčšie mesto a v menších mestách sa mi žije zle. (Nenahovárajme si nič, veď ani Bratislava nie je práve veľkomesto.) Hnevá ma, že sa nikdy nevymotám z večných splátok len, aby som mala aspoň provizórne zariadenú tú spomínanú garsónku. O deťoch som prestala uvažovať... nevychádza mi to, skrátka... neviem, možno raz, snáď....

Verejne hovorím, že nechcem žiť na Slovensku a mnohí ma odsúdia. Mnohí, ktorí si základ svojho majetku zarobili v zahraničí, ktorí ospevujú nádheru tohto kraja, ale nezostali tu učiť, robiť lekárov, zdravotné sestry a pod., ale za vidinou zisku sa vybrali kade ľahšie ... a odtiaľ to tu vehementne vychvaľujú.

Ja som bojko. Nejdem nikam, lebo mam "dobrú" slovenskú povahu - bojím sa. A nechcem opustiť svojich rodičov, lebo sa bojím aj o nich. Riskla som večnú chudobu a nespokojnosť... a tak si tu na blogu nadávam. Ale prečo sa mi tu má žiť zle? Prečo mám byť spokojná? ...keď čakám a čakám, keď svoje tvrdenie - Nechcem žiť na Slovensku budem mocť zmeniť na - Teším sa z toho, že tu žijem. Ale zatiaľ iba čakám, už roky...