V predošlom blogtweete som nariekala, že mi vyrašil chlp na brade.

Na dievčatách som moc porastu na tváričkách nezaznamenala a ak, nemôžem povedať, že by som bola
očarená. Ohúrená, to hej, ale očarená, to nie.

Aj môj chlp ma ohúril. Len ohúril, nemyslím, že by mi svedčal, takže keď sa ho nabažím, poletí nemilosrdne von z mojej briadky, vlastne briadku ešte nemám, takže z bradičky.

Vraví sa, že ženy sú večne s niečim nespokojné. A ak aj nemajú prečo byť, niečo si už nájdu. To je i môj prípad. Nemusím sa ani veľmi snažiť, aby som si niečo našla ku nespokojnosti, takže sa radšej nesnažím vôbec, aby som hľadala dôvody k nespokojnosti, ale ono to nejak ide aj samo. Nie som spokojná, keď som hladná, nie som spokojná, keď sa prežeriem, atď. Možno to poznajú i iní a iné...

Toť nedávno, sedím si na promócii môjho rodinného príslušníka, naľavo sedí moja mama, napravo môj tata, na mojej brade si sedí môj lišaj, ktorý sa dovtedy nikomu nepredstavil a bol natoľko suverénny, že sa ani nezamaskoval pod nejaký make-up.

Mamina si ho konečne všimla a pýta sa, čo to máš na tej brade, není to lišaj? Zamrvím som sa na sedadle a sucho odpovedám, hej, je to lišaj. A mamina, a z čoho ho máš? Ja na to, z chlpov. Mamina sa zatvári rozkošne zmätene a
znepokojene si počina prstami trieť bradu, šepkajúc, aj ja tam mám pár chĺpkov, ale lišaj z nich teda nemám...? No a ja na to, však to nie zo svojich. Mamina užasnuto vyvalí oči, evidentne znepokojená víziou závažnej endokrinologickej poruchy, takže poslušne dopĺňam výsluch - to mám zo strniska, bozkávala som sa. A mamina úľavne, že aháá a vyprskli sme v tlmený rehot až kým tata nepovedal, že pssst.  

Ballans motto:
keby som tak bola s Beardyman
netrápila by ma jeho brada

iba moja len