Za posledný týždeň som dvakrát bola označená za divnú. Alebo za jehovistku. A to pre jeden závažný fakt v životoch mnohých ľudí. Že pre mňa stromček v období Vianoc nie je dôležitý. Už sa z roho stala určitá fráza: "Čo dostaneš pod stromček?" Ono, vytrhnuté z kontextu to znie mierne smiešne, nie? Alebo aspoň minimálne nezmyselne.

Tento zvyk je tu skoro 400 rokov, nevieme, z ktorej krajiny tento bizarný zvyk prišiel. Nevie sa odkiaľ, prečo, ako.. Ale hlavne že to je. Skalopevná tradícia. Tradícia pre tradíciu. Nič proti, len už naozaj nemám energiu vysvetľovať, že pre mňa má stromček nulový význam. Nemám na to argument, ale myslím, že by mi na to nikto nemohol rovnako dať ani racionálny protiargument. Jednoducho je to niečo, "čo sa robí".

Keď som bola menšia, škrelo ma to. Ani neviete, ako strašne.Ten pocit, že zase raz je u nás niečo iné, ako v miliónoch domácností, bol neznesiteľný. Na jedny Vianoce som si ho vydupala, teraz už nebohý dedo ho vyťal zo svojej záhradky. Bol nestabilný, ihličie sme mali po celom dome, ozdoby z neho padali, ale bol. A ja som mala široký štrbavý úsmev celý deň.

Ale, naši robili vždy všetko pre to, aby mi zachovali určité ilúzie. Poznáte povedačku, že keď nebudete celý Štedrý deň jesť, uvidíte zlaté prasiatko? Ha! Tak ja som ho videla. Mala som tú životnú skúsenosť ako jedna z mála. A keby ste chceli vedieť, kde sa celý ten čas skrýva, je to v našej šope. Aj ma vtedy napadlo, že sa nápadne ponáša na moje plyšové, len bolo trocha viac svetlé (osvietené baterkou) , ale nikto ma nemohol presvedčiť,že je to hlúposť. Proste je to tak, a basta.

A to ani nebudem hovoriť, že na Santa Clausa (nie, u nás nenosil darčeky Ježiško, tomu, aké je to dehonestujúce, by som musela venovať )další celý blog) som verila do svojich asi deviatich rokov. Písala som listy, ktoré som nechávala na balkóne, altruisticky som myslela na všetkých členov rodiny (mám v živej pamäti ako som si priala kuchynskú linku pre babinu, a za svet som nemohla pochopiť čo to tá kuchynská linka je) a bola som sladko a detsky naivná. Do krvi som sa hádala so sesternicou, že on predsa musí existovať, no way, že nie. Tak mala pravdu. No a čo.

Každopádne, u nás sa na tradíciách nikdy príliš neliplo. Naši vždy celý ten cirkus robili kvôli nám, deťom. A tak teraz, keď sme už všetci dospelí, nám stačí vetvička, vôňa jedinečnej kapustnice, a kráľovský výber vianočných koláčikov. A sme si bližší ako kedykoľvek inokedy. A k tej blízkosti nám naozaj nechýba nejaká drevina, vážení, o tom Vianoce naozaj nie sú, tak ma skúste pochopiť, a nepozerať na mňa ako obyvateľa mesiaca Phobos. Máte pomýlené hodnoty.

Keď tak o tom takto píšem, začína mi byť ľúto, že prvýkrát nebudem na Vianoce doma..