Každopádne sa mi potvrdilo, že ak človek nechá život plynúť a nesnaží sa ho korigovať umelými ťahmi, život si sám so sebou poradí a navyše častokrát aj k našej spokojnosti. Starý otec mi stále chýba, myslím naňho každý deň. Dnes Katka napísala, že najväčšia pocta pre mŕtveho je, ak sa vyrovnáme s jeho minulosťou. Možno čiastočne ma práve tento fakt ťaží. Nedokážem sa preniesť cez fakt, že dedko odišiel s nevyriešeným a zničeným vzťahom k svojej druhej dcére. Viem, že on to možno neriešil, ale nechce sa mi veriť, že niekde úplne vzadu ho to nežralo a nechcel, aby sa to zlepšilo. Tak či onak, my sme ho milovali a som si istá, že aspoň toto vedel celkom určite. Po mesiaci sa mi už nechce utekať preč. Zmenila som radšej taktiku a premýšlam, či neskúsim inú školu. Vlastne, už som sa rozhodla. Hlásim sa na VŠMU. Robím to však viac-menej tajne, keďže tam berú len 8 ľudí a mám taký pocit, že môj talent, ak vôbec nejaký je, nepostačí na prijatie. V horoskope na november mi píšu, že hviezdy prajú Panne vo veľkých zmenách a že ak sa neodvážim spraviť zmenu teraz, zostane všetko v zabehnutých kolajách a ja si to raz budem vyčítať. Na horoskopy neradno dávať, ale aj tak mám pocit, že niekto ma sleduje ako v Truman Show a napísal tých pár riadkov len pre mňa, nespokojnú Zaru v Bratislave a dodal mi tak silu. Viki mi povedala, že ma nepustí nikam. Je to milé, aj keď nepravdivé. Po mesiaci by zabudla, že bola akási spolužiačka Zara. To je v poriadku, ľudia často zabúdajú. Zabúdajú zavolať, zabúdajú doma sveter keď je vonku zima, dáždniky, keď prší, zabúdajú svoje srdcia na tých najnevhodnejších miestach. Je to prirodzená ľudská vlastnosť a preto vyčítať Viki, že zabudla na niekoho, kto to vzdal, by nebolo namieste. Mesiac je všeobecne taká vhodná doba na všetko možné. Po mesiaci si prezerám Milanov profil a zisťujem, že zo single chlapca sa stal zadaný. Najskôr sa hlboko nadýchnem, zaplaví ma chvíľková vlna paniky, chcem povedať, že to nejde, veď on je môj a potom zrazu...Zrazu zistím, že to vôbec nie je také strašné, že ma to netrápi, je mi to jedno. A vtedy pochopím, že tak často lipnem na niečom len preto, lebo to tak bolo v minulosti a mne sa nechce zvykať si na nové pocity a postoje, že sa radšej držím zubami-nechtami zvyku. Áno, minulé leto som doňho bola blázon a pred rokom by som plakala 4 dni do vankúša, že to nie som ja, kto ho dostal, ale teraz? Teraz mám plnú hlavu seba, nemám čas trápiť sa s niekým, kto o to nestojí. Nech si ide, nech je spokojný a nech mi dá pokoj.

Po mesiaci sa dávam viac do reči s Kikinou spolubývajúcou a keď zistím, že je z Bystrice, pýtam sa jej, či nepozná Miša z bilingválneho. Stretla som ho raz v Košiciach na súťaži frankofónnych divadiel a vtedy som si povedala, že to je jediný muž spĺňajúci všetky moje ideály. Bol sympatický, vtipný, inteligentný a navyše umelecky založený, pretože hral v divadle a ja som sa doňho "zaľúbila" v tú noc, keď u nás sedel na zemi a rozosmieval ma každou jednou vetou (ďalší taký). Vtedy som mala 16 a nízku mienku o sebe a preto som ihneď zavrhla myšlienku, že by som ho mohla zaujať. V súťaži boli druhí a takmer sme si pri odchode ani ahoj nepovedali, ale nezabudla som naňho. Dokonca keď som mala ísť pôvodne študovať do Bystrice, dúfala som, že ho tam stretnem. A zrazu, úplne mimo plánu, sa v Bratislave dozvedám, že dotyčná ho pozná a že je to úžasný a bláznivý chalan. Ukazuje mi jeho fotky a ja si gratulujem, že ma napadlo spýtať sa naňho. Vyzvedám, kam chodí do školy, ale nevie, tak mu napíše. Začne sa na mňa vypytovať, nepamätá sa na mňa, ale chce moje meno, chce vedieť čo som zač. Zaplaví ma pocit eufórie, ale želám si zostať v utajení. Načo by mu to bolo, aj tak by som ho nezaujala, lebo vo mne je stále to 16 ročné dievča, ktoré nikto nechce. Odchádzam však z ich izby so skvelým pocitom.

Nenávidím lúčenia a vždy pri nich plačem, lebo viem, že väčšinou tú osobu už nikdy neuvidím a neznesiem pocit, keď si niekoho obľúbim a on si len tak zmizne z môjho života, bez opýtania, či s tým súhlasím. Občas, tak ako teraz, sa stane zázrak a dotyčný sa zrazu objaví a vtedy, tak ako dnes, som rada, že všetko je tak ako má byť, že zase je o jedno prázdne miesto v mojom svete menej. Neskôr ešte idem so spolubývajúcou do Kotolne na pivo a zoznámim sa s novými ľuďmi a oplatí sa mi stáť aj polhodinu v rade pri pulte, pretože jedno dievča z Hankinho okolia pozná celý ročník z VŠMU, čo mi raz môže byť nápomocné.

Potvrdili sa 2 pravidlá: Prvé, podľa feng-shui, že ak vyhodíte staré veci (konštanta M), spravíte tým miesto pre tie nové. A druhé, že ak necháte ten život na živote samom, tak sa vám za to isto odplatí. Niekedy vás síce nechá čakať aj také dobré 4 roky, ale skôr či neskôr vám do cesty pošle vášho osobného Michala. To sú tie chvíle, keď viem, že život je krásny a svet je malý a ani tá veľká malá Bratislava nie je až taká zlá a nepriateľská.