"Tak kedy chceš za ním ísť?" opýtala sa ma moja najlepšia kamarátka Jane keď sme spolu sedeli na obede a ukradomky sledovali stôl kde sa náš milovaný princ hostil so svojimi kamarátmi. "Vážne neviem. Veď ešte ani len netuším čo mu poviem." vzdychla som. "Ahoj Lali, Jane.. môžeme si k vám prisadnúť?" opýtal sa môj spolužiak Richard a jeho traja kamaráti. "Jasné." prikývla Jane a posunula sa viac ku mne aby mali dostatok miesta. "Tákže. Jeden malý nehanebný vtáčik mi pošepkal, že máš s Patrikom Cromwellom plánovať ten ples." žmurkol na mňa Marek. Zúfalo som si položila hlavu do dlaní. "Ono sa to už roznieslo?" opýtala sa s obavami Jane "Uhm. Všetci sme hrozne zvedavý či sa jej ho podarí dostať na ples." povedal jeden z Richardových kamarátov. "Každopádne je to samovražedná misia a ešte k tomu aj strata času." mykol plecami Richard a začal sa venovať svojmu obedu. "Povedz mi niečo čo neviem." zastonala som. Vtom ma však Jane štuchla lakťom do boku a zasyčala: "Už odchádzajú." Obrátila som hlavu k dverám jedálne akurát včas aby som zbadala ako vychádzajú. "Tak ja to idem risknúť." nervózne som šepla a vybehla som za nimi na chodbu. Princa som zastihla pri jeho skrinke. Nervózne som k nemu pristúpila. "Eh. Prepáč máš minútku?" vyrvala som zo seba. Nikto by to o mne zrejme nepovedal no pri rozhovoroch s novými ľuďmi som dosť nervózna. Moja nervozita bola však razom preč, keď si ma krátko premeral od hlavy po päty, nahodil pohŕdavý pohľad a povedal: "Nemám záujem." Do hlavy sa mi nahrnula krv. Kto si myslí, že je? Ak takto odmieta všetky dievčatá niet divu, že potom plačú na záchodoch."To ani ja. Nemaj obavy." odvrkla som rovnako pohŕdavým tónom ako on. Obočie mu vyskočilo až kdesi ku korienkom vlasov. "Tak čo teda chceš?" opýtal sa. "Chcem si s tebou dohovoriť stretnutie." vyhlásila som. "Ak sa teda hraješ na to, že o mňa nemáš záujem prečo si so mnou dohováraš stretnutie?" povedal a posmešne zdvihol kútik. Toto ma fakt nebavilo. To si vážne myslí, že všetky baby myslia iba na neho? "Kvôli plesu ktorý každoročne usporadúva tvoja rodina. Som zo študentskej rady." pokojne som povedala. "Úškrn z jeho tváre zmizol tak rýchlo ako sa na nej objavil a nahradil ho unudený výraz. "Robte čo chcete len mi potom pošlite účet čo bude potrebné potrebné zaplatiť." povedal, zabuchol skrinku a otočil sa na odchod. Ja som to však nemienila nechať takto a vliezla som mu do cesty. Hodil na mňa pohľad hovoriaci: si otravná. Daj mi už pokoj. "Obávam sa, že takto to nepôjde." zahlásila som odhodlane. "A to už prečo? Doteraz to takto fungovalo a všetko bolo v poriadku." rozhorčoval sa. "Tým chceš povedať nefungovalo. Ples máš predovšetkým organizovať ty. My ti máme len pomáhať. A ja za teba nemienim robiť tvoju prácu." vyzývavo som nadvihla obočie. Tentoraz mala jeho tvár nečitateľný výraz. "Tak to nerob. Tohtoročný ples nebude." zatváril sa akoby mi vrazil posledný úder. Ja som však ešte mala v rukáve ešte jeden triumf. A len čo ma s pocitom víťazstva obišiel, zvolala som za ním: "Dobre. Koniec koncov mne to môže byť jedno. Veď to tvoja mama predsa trvá na tom , že musíš organizovať ples." Vtedy sa zastavil no neotočil sa. Chvíľu tam stál nehybne a strnulo ako socha a potom bez slova pokračoval v ceste, nasledovaný svojimi vernými. Až keď odišiel z chodby, som si všimla, že sa všetky oči upierajú na mňa. Zrejme náš rozhovor zaujal mnoho ľudí. V tej chvíli mi to však bolo jedno. A spokojná sama so sebou som sa odobrala do svojej triedy.