25.6.2003
V tejto chvíli som v Amerike. Aspoň dúfam. Viem, že dostať sa tam nie je dnes jednoduché. Viem si prestaviť, čo sa bude diať na letisku v Los Angeles. Možno mi budú chcieť snímať odtlačky prstov aj na nohách. Prvý raz som priletel na americký kontinent v septembri 1990. Leteli sme celkom špeciálnym spôsobom. Neopakovateľným. Z bratislavského letiska ráno o druhej šesťmiestnym lietadlom JZD Slušovice do Varšavy. Už vlastne ani neviem, ako sa do toho tie Slušovice priplietli. Pamätám sa, že pár dní predtým som sa stretol v nejakom slušovickom hoteli s legendárnym inžinierom Čubom, ktorý urobil zo slušovického družstva názorný príklad, ako môže fungovať kapitalizmus v socializme. Aj kapitalizmus, aj socializmus sú v tomto prípade dosť nepresné termíny. Socializmus bol tzv. reálny a kapitalizmus imaginárny. Ale Čuba stvoril fungujúci podnik so solídnym sociálnym zázemím, s vlastnou bankou, prosperujúcu firmu. Pravdaže, prosperitu tvorila, myslím si, povestná pridružená výroba, to znamená, že ľudia, ktorí predstierali že sú roľníci, stavali, napríklad, domy a iné objekty po celej republike. Ale fungovalo to.
Inžinier Čuba sedel oproti mne v salóniku hotela. kládol mi otázky (išlo o to, že by sme mohli vyrobiť videokazetu pre našich krajanov) a ustavične písal na papier nejaké čísla. Teda tie, o ktorých hovoril. Napríklad (trochu to zveličím): V Amerike žije asi milión (napísal 1 000 000) našich krajanov. Keby si desať percent (napísal 10%) z tohto počtu kúpilo jednu kazetu (napísal 1), predalo by sa stotisíc (napísal 100 000) kaziet, pretože desať percent (napísal 10%) z milióna (napísal 1 000 000) je stotisíc (napísal 1000 000). Zaujalo ma to, tak ako ma zaujali celé Slušovice, kde som bol na vystúpení ešte za komunizmu a organizátori nás previedli podnikom a o hodinu nám dodali album fotografií z našej návštevy. Fungovalo to. Dodnes si myslím, že v osemdesiatom deviatom mali predsedom vlády urobiť Čubu a nie Čalfu. Obaja boli v komunistickej strane, ale ten prvý si už cvične skúsil kapitalizmus. A nečudo, že sa mu to podarilo práve v kraji, kde kedysi vyrástol Baťa.
Slušovické lietadlo nás dopravilo do Varšavy a odtiaľ sme linkou KLM leteli do Toronta. A tam som to zažil. Mal som smolu a dostal som sa na torontskom letisku do krížového výsluchu. Vybrali si ma. A že vraj, čo tam budem robiť a ku komu idem a kto mi to zaplatí a či tam nechcem ostať. Po chvíli som stratil nervy a na otázku, čo robím doma, domnievajúc sa, že mi to pomôže, povedal som, že doma som riaditeľom divadla. Nikdy predtým som sa takto nepredstavil, ale bol som už zúfalý a myslel som si, že to zaberie. Nezabralo. Naopak, zhoršilo to moju situáciu. Dáma, ktorá ma vypočúvala, sa na mňa nedôverčivo pozrela a spýtala sa, či mám na to nejaký doklad. Nemal som. Povedala, aby som počkal. Čakal som pol hodiny, hodinu, vtom vidím, že vedľa za stolíkom sedí úradník a pred ním fronta Rusov s červenými pasmi. Vykľul sa z nich leningradský balet. Predral som sa dopredu s mojím zeleným československým pasom. Keď sa ma úradník opýtal, či k nim patrím, povedal som, že som ich vedúci.
Prešlo to. Uvidíme, či to prejde aj teraz.
-----------------------------------------------------------------
Bodka Milana Lasicu
28.07.2013 15:16:59
Komentáre