Je sobota. Slávnostná a pre mňa i pamätná. Pánbožko mi praje, lebo je krásny slnečný deň. Obloha farby blankytnej modrej láka zdvihnúť pohľad a v duchu poďakovať. Slnečné lúče, bez sily, ale s obrouskou svietivosťou sa odrážajú od povrchu a tisíce odrazených pichľavých hviezdičiek vás núti žmúriť oči. Okolie je celé pokryté belostnou snehovou prikrývkou.

Blíži sa desiata hodina a je čas naštartovať Škodovku a ísť sa dať učesať. Obliekam bundičku, šál a topánky a otváram dvere auta . Smola . Žabka moja zelená nie a nie zohriať a vydať lahodný zvuk naštartovaného motora. Prepadám zúfalstvu . Čo teraz? Ruky mi mrznú a ja rozmýšľam, kto ma odvezie ku kaderníčke. Mama horekuje, ale i berie telefón a o chvíľu volá. „Neboj, richtár ťa odvezú.“ O pár minút s radosťou nasadám do 1203, aby o nejakých pár minút, kamoška kaderníčka, vyčarila účes, na ktorý nesmiem zabudnúť po celý môj život. 
      

Vraciam sa nazad vyčesaná, len nasadiť „lodičku“ , obliecť biele čipkové šaty a čakať, kedy sa zjaví muž, čo ma odvezie z domova a bude sľubovať vernosť, lásku a starostlivosť, v dobrom i v zlom, v radosti i žalosti, v bohatstve i biede. 

Blíži sa hodina, keď sa naše ruky a srdcia spoja. Svadobná kytica hynie pod ofukom studeného mrazu. Voňavé červené a žlté frézie strácajú tvar a krčia svoje lupienky, do nedefinovateľnej podoby.  V tanečnej sále sú popod stoly natiahnuté behúňe, aby svadobčanov neoziabalo.  Na stôl kladú fľaše alkohpolu ale i fľaše džúsu  s kúsočkami ľadu. Ešte šťastie, že hudobníci nedávajú dlho nohám oddýchnuť. Sú štyria. Dvaja cigáni cifrujú a lákajú veselými tónmi krútiť sa na „parketodlažbe“. Najväčší úspech má Cigánsky plač ale i „La poštare zavel, telegramo zarel“ a celou sálou sa nesie aj  jódlovanie, akoby z rakúskych Álp.

Ráno sa pomaly blíži. Svadobníci sú rozohriati , iba vonku to pod nohami praská. Mesiac jasne svieti a tak , ako sa cez deň odrážali iskričky hviezd od snehu, teraz v skorých ranných hodinách je nebo posiate ich jagajúcou krásou. Nedajbože, keby sa niekto potužený vonku zabudol . Za chvíľu by zmrzol. Veď vonku je mínus 26.

A dnes je ten pamätný výročný deň. Vonku snežilo, aj slniečko na pár minút vykuklo, aj mraky sa oblohou tiahli. Taký obyčajný deň. Ako i v celom období spoločného  života. Hudobníci nám nehrajú, ani svadobčania nespievajú. Naše deti nám šampanským pripíjajú a ešte veľa spoločných rokov želajú .

Podívej té krásy vůkol
podívej větvení rukou
podívej sluneční opál
Tvá lež je hloupá
je bezelstná.

Ty mi smíš i lhát
neboť Ty nejsi jediný
kdo se mi sladce vemlouvá
proto mě můžeš trochu lhát.