V Devínskej Novej Vsi dnes výstavou sviečok a jej sprievodnými podujatiami odštartovali advent. Hovorí sa mu údajne Čas veľkého očakávania. Ježiša, koho iného. S jeho príchodom sa ale nastopercent počíta, tak aké očakávanie. To by bolo iné, keby sa mohol sám rozhodnúť a udržiaval tak veriacich v príjemne mravenčivom napätí. Keby sa raz neustanovil... Stromček ozdobený, kapor napanírovaný, dary nakúpené, všetci vo veľkom očakávaní - a nič. Čo s načatým večerom, hm.

My sme hlavne očakávali, že výstava sviečok v priestrannej voľakedajšej vínnej pivnici bude spektakulárna ako minulý rok, kedy celá pivnica žiarila (ako ruský špión v suši bare, patrilo by sa dodať). Keby sme neočakávali, neboli by sme sklamaní. Ale my sme sa nechali predchnúť adventnou atmosférou. Sviečky boli pekné, na rozdiel od minulého roka však iba malá časť horela. Aj ich celkovo bolo menej. Úsporný režim, očividne.

No aj tak to bolo milé stretnutie pestrej devínskonovoveskej komunity s malou prímesou cezpoľných. Oficiálne malo podtitul ekumenické. Na dvore sa luteráni pustili do katolíkov, že nech sú radi, že ich - protestantov - majú, lebo by bez nich úplne spyšneli a okrem toho majú nahovno pápeža. Ateisti pili varené víno a chechtali sa, pretože sa ich ekuména netýka a neočakávalo sa (advent-neadvent), že sa významnejšie zapoja do premosťovania medzi konfesiami.

Horela malá plávajúca sviečka. Ako vidno, zabudla som si statív.

Táto už bola len výstavný kus. Spomenula som si pri nej na nedávny e-mail od iris o prípravách na transplantáciu srdca akéhosi chlápka. Vymenia mu ho kus za kus za srdce mladej dievčiny, ktorú jej frajer (či manžel, to je v tomto prípade jedno) silno ovalil, až jej spôsobil mozgovú smrť. Že ktovie, aký je to pocit pred takouto operáciou. No veru, neviem.

Časť police s ďalšími výstavnými kusmi vasarelyovského typu fotografovaná so zabudnutým statívom.

Podľa mňa jeden z najkrajších exponátov. Keby som mala svojho psychoanalytika, spýtala by som sa ho, prečo.