Aké je to úchvatné, vykričať city do denníčka popisujúc stranu za stranou slová, ktoré sa derú na jazyk určené pre uši éterických bytostí mimo šedivý svet dneška, či zajtrajška sústavne prenasledovaný pocitom, že sa opakujem.

Nájsť lásku. Tá mantra prázdnych bytostí v prízračne prázdnom svete biznis centier a obchodov, vo svete sexu – nahrážky citov, pláne, kde má všetko svoju cenu a všetko je bezcenné, bezcenné pre mňa, ktorý prechádzam zvetranými kusmi betónu a hľadím na mužov i ženy rovnako prázdne ako sám a rovnako túžiace po rozhrešení. Požehnaní. Že to, čo konajú, je správne.

A k tomu okamihy tak báječne sladké, ležiac na jemnom koberci pod modrým nebom s ňou maľujúc si na zadnú stranu tváre hrady postavené z oblakov. V oblakoch. Ako báječne lyrické, okorenené štipkou existencializmu.

Áno, áno, pravá láska je nesebecká, čítam v knihách tak múdrych mužov, však často o toľko nešťastnejších, než ja sám a tak mám z diaľky pozorovať a kúzliť úsmev na tvári, keď je ona šťastná s iným ako kamarát. Ach, Rieper. Achrieper. Nový život s novým menom.

Počúvajúc pomýlené reči o láske bez lásky. O synonymách? O šukaní, jebaní, súložení, spaní s. O tom, že je ten pravý.

Nu, možno majú múdri muži pravdu a pravá láska je naozaj taká, ako tvrdia. Čo však s citom ako vášeň, keď láska hynie so smrťou ilúzií o tom, že milovaná je iná, než len ďalšia prázdna troska, ktorá svoj prázdny život halí do tak odporne skurveného hávu lacnej erotiky snažiac sa z dennodenna vydolovať aspoň kvapku endorfínov?

Keď vo mne opäť umrie ďalšia časť zo mňa a ostane len vyprahnutý nehynúci chtíč po ďalších červených perách, či zelených očiach?

Aký je ten svet prázdny, plný obalov ľudí vyrobených podľa jedného vzoru.

Obalov, ktorým život dokáže vdýchnuť už len ďalšia dávka.

A tak nejak by mohla vyzerať civilizácia, ktorá dožíva.

Druh na odstrel.

A tak čo s tebou, milý Rieper? Ach, rieper? Achrieper?

Vraj máš zdvihnúť hlavu a pozerať do diaľav.

Ako vravím.

Ďalšia dávka.