Sedím na starom bordovom kresle v hľadisku, v ruke držiac ďalší z lístkov. Som tu skoro každý týždeň. Stále ma sem čosi ťahá, už som pomaly závislá. Závislá od pocitu, smiešne. V dnešnej šedej kovovej dobe sa chytám každého citu ako topiaci sa stebla slamy.
Potlesk už pomaly ustáva ako dážď po búrke. Posledná ruka našla svoju zrkadlovú dvojičku a nastalo ticho. Ticho plné napätia naplnené očakávaním. Stovka pohľadov sa díva jedným smerom, tým tvojím a predsa nevidia to, čo ja. Symfonický orchester čaká na dirigentovo gesto. Ako ja čakám na teba. A vidím ako šero hladí krivky tvojej sústredenej tváre, padá cez vysoké čelo na mihalnice, aby sa odtiaľ zhúplo na líce k plným perám, tečie po brade a kĺže sa ďalej po tvojom krku. Tvoje hlboké oči sa upierajú pred teba, ale nenachádzam v nich odraz mňa. Ty už si mysľou inde, ďaleko od tejto starobylo pozlátenej miestnosti. Vyžaruje z teba pokoj a pri tom taká energia, ktorú musí cítiť snáď každá tu prítomná žena. Poznám ťa. Teraz si uhladený, čiernobiely, vo fraku, vážny a konzervatívny. Ale tvoja duša, duša hudobníka, keby bola vidieť, miestnosť by zaplavila zlatá žiara plná odleskov, z ktorých by každý bol inšpiráciou. Hrejivé teplo tvojho srdca by zobudilo city aj v tej najchladnejšej prítomnej osobe, ktorá zabudla na lásku. Bol by si ako vodopád krásy, čo ma pohlcuje aby mi zase dal voľnosť hrať sa s jeho prúdmi.
Zbožňujem ťa keď hráš. Vtedy môžem aspoň z časti toto všetko cítiť. Vidím ťa trochu rozmazane, ale to mi nevadí. Všetko tak nerealisticky splýva. Keby si len vedel, koľko pre mňa znamenáš. To asi nikdy nezistíš. Veď vidíš len ju a žiješ len pre ňu. Na tvojom srdci leží ona, tvoja jediná láska. Akoby som jej mohla niekedy konkurovať? Má dlhú šiju po ktorej s neuveriteľným citom prechádzajú tvoje štíhle prsty, hľadajúc tie najkrajšie miesta. A dokonalé tvary, bez jedinej chybičky. Úzky pevný pás, ktorého sa až bojíš dotknúť. Je taká hladká, že mám aj ja chuť sa s ňou pomaznať. Jej duša je prenádherná. Skrýva netušené rozmery. Chvíľami s ňou letíš do hlbín až k samému základu zeme, aby ste potom vyleteli až na kraj ľudského chápania. Robíš si s ňou, čo len chceš a ona ťa poslúcha. V tvojich rukách ožíva. V tvojich rukách je krásna. Vo všetkom ide po tebe. Dokonale sa ti prispôsobí. Doplní ťa. Bez nej by si nežil a ja by som nežila bez teba s ňou.
Najviac žiarlim však na jej hlas. Keď ti odpovie, je to ako pohladenie matky, objatie sestry, bozk milenky... Tón jej hlasu, keď ju v rukách držíš ty, má farbu ranného svitu. A niekedy, keď chceš, obedňajšieho slnka. Či mesačnej noci. Keď si smutný, narieka ako hmla na lúke, ktorú trhá vietor. Jej sa nikdy nevyrovnám.
A tak ťa teraz sledujem, máš ju opretú, prstami sa dotýkaš jej krku a čakáš na povel začať vašu súhru. Gesto padlo a ja sa ponáram do tónov plávajúcich okolo mňa. Iba keď sa ty miluješ s ňou, ja sa môžem milovať s tebou. Prostredníctvom hudby idúcej cezo mňa, čo ma napĺňa. Ty hráš a tvoja duša sa otvára a ako hráš, jej kúsky na tónoch prijímam vo mne. Prosím, nikdy neprestávaj! Hraj, hraj, hraj, prahnem po pocitoch, ktorými ty prekypuješ. Ktoré rozdávaš. Takto ma každý týždeň zachraňuješ. Takto vnášaš harmóniu do môjho života. Krásu. Lásku. Cit.
Možno raz príde deň, keď sa mi daruješ. Ale aj tak nikdy nebudeš len môj. Vždy tam ešte bude ona. Prekliate krásna viola. Ach, milovať hudobníka...
Komentáre
Nádhene napísane