V spomínaných, dávnych časoch prebiehali v našom stredoeurópskom priestore rozličné národno obrodenecké snahy a hlavným zámerom drvivej väčšiny vtedajších spisovateľov bolo predovšetkým národné pozdvihnutie. Išlo im o povznesenie národa na vyšší stupeň. Na vyšší stupeň poznania, národného sebauvedomenia, ale aj etiky a morálky. Týmto snahám zodpovedal obsah knižnej a periodickej tlače. Vo väčšine vtedajšej románovej, či inej beletrickej tvorby bol preferovaný ideál dobra, ktoré po väčších, alebo menších peripetiách nakoniec predsa len vždy zvíťazilo.

V súčasnosti je to však žiaľ úplne iné. Dnešná doba podobné morálne a etické klišé dávno prekonala. Tvorba súčasných spisovateľov sa snaží byť predovšetkým realistická a v snahe o plastické a takzvané plnokrvné vystihnutie reality dneška používa slová a výrazy, či opisuje situácie a deje, ktoré by boli pred spomínanými 150 rokmi absolútne neprijateľné. Neprijateľné preto, lebo vtedy išlo väčšine spisovateľov o pozdvihnutie čitateľskej obce, kým dnes ide väčšine spisovateľov predovšetkým o úspech.

O úspech, postavený hlavne na tom, čo ľudia čítať chcú, čo ich priťahuje, čo je pre nich zaujímavé a atraktívne. Spisovateľ sa teda často kvôli úspechu skláňa pred vkusom a požiadavkami čitateľa, a vo svojom dielom sa mu snaží ponúknuť to, čo žiada.

Ponuka teda plne zodpovedá dopytu. A žiaľ, dopyt nie je po dielach ušľachtilých, či hodnotovo a mravne bohatých, ale naopak, po dielach vyhovujúcich ľudskému sklonu k povrchnosti, plytkosti a nízkosti. Vyhovujúcich ľudskému sklonu k slabostiam najrozličnejšieho druhu, akými sú napríklad telesné vášne, agresivita, násilie, či vulgárnosť.

Inými slovami povedané, existuje veľké množstvo diel súčasných literárnych tvorcov, v ktorých sa nachádza toľko ľudskej nízkosti a plytkosti, že každý čitateľ, ktorý si váži sám seba ako človeka musí takéto knihy po prečítaní prvých stránok okamžite odložiť.

Sú to totiž často žiaľ knihy takej mravnej „kvality“, že ich najväčším a jediným prínosom pre verejnosť by bolo to, keby neboli vôbec nikdy napísané. Podobný druh literárnej tvorby totiž pôsobí na čitateľa pošpiňujúcim spôsobom. Vnútorne, čiže citovo a myšlienkovo ho poškodzuje a špiní.

Skúsme si napríklad predstaviť, že kráčame po blatistej ceste a zrazu sa pošmykneme a spadneme. Keď vstaneme sme celí špinaví. No a veľmi podobné je to aj vo vzťahu k nášmu vnútornému životu. Ak totiž čítame morálne a hodnotovo úpadkovú literatúru, pôsobí na naše vnútro tak, ako keby doň niekto hádzal blato.

A toto znečistenie zaťažuje ľudskú dušu. Lebo všetko, čo je ťažké, čiže nečisté musí nevyhnutne klesať pre svoju tiaž smerom nadol. Takto totiž pôsobí duchovný zákon tiaže, na základe ktorého musí všetko ťažké a nízkosťou zaťažené klesať dolu. Musí klesať duševne nadol.

Len sa skúsme sa v tejto súvislosti zamyslieť nad pojmami, ako sú „nebo“ a „peklo“. Peklo je v súlade so zákonom tiaže situované smerom nadol a nebo zase smerom nahor. To znamená, že všetko nízke, nečisté, vulgárne, násilné a zmyselné musí človeka nevyhnutne duševne strhávať smerom dolu. Musí ho to duševne zaťažovať.

A presne takáto je žiaľ prevažná väčšina súčasnej literatúry, ktorá môže mať mnohokrát dokonale vybrúsenú formu, zaujímavý dej, môže sa vyznačovať výrazným rozprávačským majstrovstvom, avšak žiaľ, jej najzásadnejším podprahovým posolstvom je posolstvo nízkosti a úpadku.

A na tom nič nezmení nijaká pozitívna literárna kritika, nijaký priaznivý ohlas čitateľov, ani nijaké vysoké čísla predajnosti, pretože zákon tiaže nemožno oklamať, a teda všetko to, čo je nízke a čo je podávané nízkym spôsobom je duševne zaťažujúce a čitateľov to duševne sťahuje nadol.

V spomínanom Zákone tiaže však môžeme nájsť zároveň i odpoveď na to, v čom sa skrýva skutočná a pravá hodnota. V čom spočíva hodnotná literatúra.

Spočíva jedine v tom, čo vnútro čitateľa povznáša. Čo povznáša jeho dušu. Čo ho duševne dvíha nahor. Čo má v sebe pozitívne hodnoty a ideál dobra ako konečný cieľ a ako konečné víťazstvo všetkých snažení.

Neznamená to ale, že v literatúre nemôže byť písané i o odvrátených a nízkych stránkach ľudského života. Nikdy to však nesmie byť niečo samoúčelného. Musí to vždy slúžiť iba k opísaniu okolností, z ktorých sa hľadá východisko a ktoré sa hrdinovia príbehu snažia prekonať pozitívnym spôsobom.

Každá literatúra, ktorá nesmeruje k vznešenému ideálu dobra ako ku konečnému cieľu všetkého ľudského snaženia je v skutočnosti zbytočná, škodlivá a zavádzajúca. Ak totiž čitateľov nepovznáša k dobru a nedvíha nahor, zostáva potom už iba druhá možnosť, spočívajúca v ich strhávaní nadol.

Spomeňme si tiež na známe úslovie, ktoré hovorí: Povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si. Toto úslovie však nemá byť chápané v zmysle osobnej intelektuálnej prestíže, prameniacej z čítania toho, čo je dnes z hľadiska súčasnej literárnej produkcie „IN“.

Toto úslovie má platnosť predovšetkým v morálnej a etickej rovine, a z tohto hľadiska by sme ho mohli parafrázovať asi takto: Povedz mi, akú výšku morálnej a etickej úrovne má to, čo čítaš a ja ti poviem, na akej duševnej úrovni si.

Literárna tvorba by preto mala byť chápaná predovšetkým ako poslanie. Ako vysoké poslanie, zamerané na pozdvihovanie čitateľskej verejnosti na vyššiu duševnú úroveň. Lebo akékoľvek iné snaženia hodnotu literatúry znižujú. Zároveň však duševne znižujú i všetkých čitateľov, ktorí sa stávajú jej konzumentmi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.