Hlava je deravá. Vypadávajú z nej veci. Mená a obrazy. Vypadol mi z hlavy Juantorena. Chuantoréna. Kubánsky bežec. Pripomenulo mi ho jedno výročie. Ale nejde o Juantorénu. Nejde ani o výročie. Ide o veľký zošit do ktorého som si lepil obrázky. Tak sa mi marí, že som tam mal aj toho Kubánca.

Časopis Štart stál myslím tri koruny. Bol ešte časopis Stadion ale ten bol v stánku podpultovým tovarom. Chodil som do školy autobusom a pri zastávke bol stánok PNS. Neviem, či sa aj vtedy volal PNS. Alebo sa už teraz nevolá PNS? Neviem, hlava je deravá a vypadávajú z nej veci.  

V tom stánku som si kupoval známky a časopisy. Známky v takých balíčkoch. Po dve, tri a päť korún. Štvorkorunové neboli. Taký kartónový papier a na tom malé umelohmotné sáčky so známkami. Na vrchu bola vždy tá najfarebnejšia a najkrajšia. Pod ňou schované také obyčajné, čo sa v každom sáčku opakovali. Tak také známky. Vtedy všetky deti zbierali známky. A všetky deti mali zošity s obrázkami. Vystrihovali sme si obrázky a lepili ich do zošitov. Sestra si lepila hercov a spevákov. Ja som mal športovcov. Aj toho Juantorénu.

Tak do toho stánku som chodil vždy po škole. Občas som sa cestou zo školy na zastávku autobusu pobil. To bolo asi sto metrov. Dosť na bitku so spolužiakom. Raz som vyhral, raz prehral. Na majstrovský titul v mušej váhe to nebolo ale nebol som ani boxovacím vrecom. Alebo sme hrali hlavičky. To sa hralo s malou tenisovou loptičkou. Hrali sme to rovno pred školou, lebo pred školou boli také piliere, čo boli bránky. Dosť sa pri tom kričalo. Aj keď sa vyhrávalo aj keď sa prehrávalo. Potom sme dostali poznámku. Od riaditeľa v riaditeľni. Dlhú. Ak som sa pobil viditeľne alebo som mal viditeľnú poznámku kráčal som domov pomaly. Inak som tiež kráčal pomaly. Tých sto metrov ale v oboch prípadoch ušlo dosť rýchlo.

Kým som čakal na autobus nakukoval som do stánku. Do výkladu so známkami a časopismi. Hľadal som Štart a Štadión. Vtedy som už dostával vreckové. Ak akurát nemali dosť farebné známky tak som sa zameral na ten Šport. Ak náhodou mali Štadión na známky som sa nezameral vôbec. Ale Štadión nemali skoro nikdy. Štart som kupoval pre obrázky. Juantoréna by bol jasný. A potom pretekári Formule. Niki Lauda a Fittipaldi a potom som mal rád jedného takého tučnejšieho, čo jazdil v aute s arabskými písmenami. Vyhrával. Dokonca vyhral aj titul ale nepripíjal si šampanským. Pokiaľ si pamätám pripíjal si mliekom. To kvôli tým arabským písmenám. A ešte bolo auto čo malo šesť kolies. Myslím, že Tyrell. Raz bolo dokonca aj v ABC-ečku ako vystrihovánka ale ABC-ečko nemali v stánku nikdy. Ani tak nikdy ako Štadión. V tom Tyrelli jazdila žena. Tú som si nevystihol a nenalepil. Myslím, že to bolo osobné. Ženy nemajú vo formule jazdiť ani keď má formula šesť kolies.

Mal som veľký a hrubý zošit. Plno vystrihnutých fotiek. Pretekári formule, hokejisti a futbalisti. A Juantoréna. Myslím, že tam boli samí muži. Ženy som si vtedy nevystrihoval. Ani také, čo boli v atletických dresoch. Vtedy mi to ešte nepripadalo také. Však viete. Ako ženy. To som bol ešte vo veku, keď sú ženy v trenírkach smiešne. Mimochodom nemali trenírky ale také. No také ako na spartakiádach. Ako plavky. A boli aj tak iné ako ženy. Nevystrihol som si ani Fibingerovú ani Kratochvílovú. Ak boli na titulke Štartu tak som si kúpil radšej známky. Alebo Roháča. Alebo Dikobraz. Ale s Dikobrazom to bolo ako s ABC-ečkom. Nebol.  

S Roháča som si nevystrihoval nič. Čítal som si tie vtipy a niektorým som aj tak nerozumel. Aj dnes je to tak. Občas si s dcérou čítame vtipy z Fľaku. Občas chce aby som jej kúpil Fľak. Myslím, že za to môže Miško. Miško si číta Fľak. Ale to rozmazávať nebudeme, pre prípad, že si to Miško prečíta. Toto tu myslím. Nie Fľak. Mimochodom aj dcéra si vystrihuje. Zošit ale nemá a nevystrihuje si športovcov. Minule mala na stole vystrihnuté kone. Normálne kone. Ako zvieratá. Nie ako spevákov či hercov.

Netuším, kde skončili moje zošity s Juantorénom a Fittipaldim. Vždy keď sa na niečo opýtam rodičov, oco hovorí, že je to v pivnici. Podľa mňa ale tie zošity už v pivnici nebudú. To jednoducho jeden deň upratujete a prídete na to, že už nevystrihujete. A nelepíte. A tak ten zošit dáte do zberu papiera. Tak asi tam je Juantoréna. V zbere. Ale do tej pivnice pre istotu skočím. Podľa toho čo môj otec hovorí je tam všetko. Múzeum na jeden meter štvorcový. V našej pivnici som už dávno nebol ale pokiaľ ide o spomienky, teraz som si spomenul. V tej pivnici som si vystrihol prvú ženu. Ale o tom nabudúce.