Vždy bolo mojím snom ísť do Ameriky. Pravdaže, sa pod tým myslí USA a Kanada, akoby nič iné v tej "Amerike" neexistovalo. Mal som dokonca obdobie, keď som sníval o tom, že sa sem niekedy presťahujem. Ani to tak nereálne nevyzeralo, rodinu tam mám v počte pár členov roztrúsenú a tak aklimatizácia by bola zjednodušená. Minulé leto (2013) sa mi plány návštevy nesplnili, či už z nedostatku financií, ba aj času a iných záujmov. Na toto leto som si však dal záležať, aby som si svoje posledné študentské leto užil do sýtosti. Vybavil som peniaze a tak som mohol začať plánovať kam všade chcem ísť. Po tom, čo som predložil svoje plány svojej krstnej mame žijúcej v Kanade, sa plán nejako zdvojnásobil. Niečo som vyškrtal, prestal pozerat rychly prachy a bolo dohodnuté. Okolo Vianoc, sa po maminom zákroku ku mne pridala aj moja mladšia sestra a i keď sa plán cesty nemenil, znamenalo to vyššie slovo všetkých ostatných ako moje. Tak sa do toho začali starať všetci ostatní: babka, babkina sestra, babkina sestra 2... Často sa im nepáčilo, že bývame v hoteli na "zlej strane diaľnice", ze je vsade na bilboardoch amateri alebo hotel je príliš ďaleko od centra mesta (hotel nie je na centrálnej ulici ale o 500 metrov vedľa). Pokračovalo to denným rozpočtom na jedlo, veľkosťami kufrov, počtom oblečenia... Také dva mesiace pred odchodom (koniec marca) som stratil takmer všetku chuť niekam letieť. Nanešťastie už v tom bolo príliš veľa peňazí, ktoré by sa nenávratne stratili. Nezostalo teda nič iné ako dokončiť plány a nájsť niečo, na čo sa možno reálne tešiť, v mojom prípade geocaching (hľadanie schovaných škatuliek pomocou gps a nápovedy, resp. takmer dokonalý sprievodca mestom). Čas ubehol ako voda a zostalo posledných pár dní pred odchodom. Tu sa mi rozbila moja ilúzia, že do litrového zipsovateľného sáčku viem natlačiť liter tekutín. Zľakol som sa slabo definovaných rozmerov a počtu batožiny ktorú možno vziať na palubu, vzniklo niekoľko zvád o potrebnosti toho ktorého balenia mydla, šampónu či kusu oblečenia a znova denného rozpočtu na jedlo. Ako odstrašujúci príklad na mňa neustále skúšali príbeh o dvoch bratoch s mamou pracujúcou v Kanade, ktorých na hraniciach otočili domov... Von z ruksaku Zo svojej bežnej geo-výbavy v ruksaku som doma musel nechať približne polovicu vrátane mnohých batérií, nožov, kombinačiek, sprejov na hmyz, spotené topánky či telo, pílu na prežitie v lese, pinzetu... Ihlu, nestrihajúce nožničky a nejakú mini pilník som riskol. Na preplnenom letisku v Budapešti som cez kontrolu bez problémov prešiel, i keď som sa musel vyzuť, keďže som rozpípal magnetickú bránku. V bezcolnej zóne už bolo jednoduché napustiť vodu do prázdnych čutoriek. Let do Helsiniek prebehol bez problémov, na ceste som videl Christy Mack. Ako občerstvenie nám dali podivnú tmavú žemľu s ešte podivnejším bielym obsahom, našťastie zameniteľnú za "normálnu" zeleninovú bagetku. 2 hodiny prestupu v Helsinkách nám dalo dosť času na prezretie letiska ale iba v bezcolnej zóne (kto už by len chcel znova prechádzať kontrolou). Wifi a elektrina v zásuvke dostupné, s kávičkou človek už ku šťastiu nič nepotrebuje. prve jedlo Let do Toronta už pre mňa osobne bez problémov nebol, niečo mi padlo do oka a nešlo to von. Očné kvapky však na palube nemali a tak namiesto pozerania porno som sa snažil spať. Ako prvé jedlo bolo na výber hovädzie a pene. Výber padol na pene so syrom a paradajkovou omáčkou, ktorej bolo asi toľko, koľko býva mydla na verejných toaletách. K tomu žemľu, deci ľadovcovej vody a koláč. Druhé jedlo sa snažilo byť niečo pikantné indické s uvarenou brokolicou v omáčke, ryžou s hrozienkami a orechmi a cícerom v super štipľavej omáčke. Z množstva vyhodeného jedla a plastového odpadu som dva krát nadšený nebol. indicke jedlo? Nastal čas pristávania a začuli sme turbulencie. Pridal som sa zo srandy do tandemu. Neviem prečo, no pilotom nikto ani raz nezatlieskal. Po asi 15 minútach napätia a imigračného pracovníka 1, sme zobrali kufor a šli na imigračné 2.