Ísť na pohovor a spoliehať sa na slovenské železnice bola osudová chyba. Od pol šiestej na stanici, kvôli odchodu vlaku 6,01, keď ohlásili meškanie 10 minút, ľudia sa pousmiali a prevrátili očami. Zvýšenie meškania na 20 minút z technických príčin nepotešilo nikoho ale s nárastom meškajúcich minút rástla aj nervozita cestujúcich a zastavila sa až na 90-tich minútach. 7,35 konečne vlak, kvôli technickým príčinám na trati, odchádza zo stanice Bratislava. JUCHÚUU. Každý z nás bol rád, že už sedí vo vlaku a vlak sa hýbe. Stres a hnev pomaly utíchal, keď prišiel sprievodca s oznámením, že na trati je výluka a vo Zvolene prestupujeme na autobus (v súčasnosti štandardná vec, na Slovensku nič neobvyklé). Vo Zvolene sme ,,nadšení“ našli autobusy smer Banská Bystrica -  náhradná doprava, ale aby nám adrenalín v krvi stúpal aj naďalej, autobus musí čakať ďalších 40 minút na iný rýchlik z Prahy, ktorý má tiež meškanie. Človek už radšej ani nemyslí na to, že si kupoval lístok na RÝCHLIK a že mal byť niekde úplne inde.  Myslím, že nemusím ani podotýkať, že cesta autobusom namiesto vlaku (naokolo) trvala o 20 minút dlhšie a že celkový nárast meškania z bodu A do bodu B vzrástol až na 150 minút a konečný výstup v Banskej Bystrici bol vykúpením.    

Ľudia nadávali nevinným sprievodcom a šoférom autobusov, ale ľudia zodpovedajúci sa za túto situáciu sedeli niekde úplne inde a štandardné fungovanie slovenských železníc na vlastnej koži už dávno nepocítili. Smutné na celej situácii je, že riešením by mohli byť súkromní dopravcovia ale tým zase podkopáva kolená...