Mám dve uši, či dvoje uší ? Neviem. Ale niekedy sa mi zdá akoby ich bolo plno.
Aj s očami je to tak, aj s chuťami.
Schizofrenická a pritom celkom obyčajná pachuť ľudskosti meniacej sa v čase.

Sedím a počúvam, a dívam sa a chutnám.
A je to vždy celkom nové.
Pre niektorích ľudí akoby sa uši zmenili na radary, striehnucé na každý podnet.
Pri niektorých akoby sa temer vypli, spustiac nemý film, predajúc hru na pozornosť očiam.
Prehadzujú sa výhybky úplne nepredvídateľne.
Mám rada tren pocit, prebudenia, keď zrazu spozorujem, že ma niečo zaujíma viac ako niečo iné.
Hlavne tam, kde by som ho nepredpokladala. Prostí ľudia ma tak vždy uchvacovali.

Ako dieťa ma nijak extra nebavilo počúvať historky. Akonáhle ale človek vyjadroval vlastný pocit pri čomkoľvek
radary sa našuchorili a už striehli. Príbehy kde sa len niečo dialo, preplávali ďalej, ledva postrehnuté.
Svetobežník spomínal, že má rád životné príbehy.
Hm, dnes mám pocit , že už by som ich snáď aj vedela počúvať.
Vždy sa pousmejem pri predstave, že by som sa niekoho spýtala "na jeho životný príbeh".
Ešte viac, keby sa niekto spýtal mňa.

Kde by som začala ? Neviem.
A tiež akoby sa nešlo na to pýtať. Že je to príliš osobné.
Bože ako mňa nebavia, tie neosobné vravy, ktoré kvázy nič "neprezradia".
Vtedy sa môžem hrať s podpivníkmi, trhať ich, krútiť vlasy, radary urobia hají a aj keď nechcem, uletím.
ktovie kedy pri mne ulietavajú.