Celé dni mi je na zvracanie, famfulák sa po ránu nezmestí do nohavíc a keďže spávam nahý, prechádzka do kúpeľne sa stáva príbehom hodným príručiek špeciálnych jednotiek, či ninju-tsu. Ako sa hýbať nevidený. Pred prácou si to musím aspoň dva razy urobiť, aby sa zmestil do nohavíc, následkom čoho sa cítim a vyzerám ako často používaná handra, ergo prirovnanie, ktoré nemá ďaleko od pravdy.

Smejem sa modrým tabletkám a reklamy v pánskych časopisoch používam na záchode. Na utieranie. Asi som nespomenul: v rámci šetriacich opatrení nám zatrhli hajzlák a hoci Kristin tvrdí, že doba je zložitá – naozaj by som rád čítal príručku reinžinieringu, kde je popri motivačných kecoch, ktoré majú zabrániť tomu aby sa v mocných manažéroch pod prebujnelými egami nedajboh neprebralo svedomie napísané aj: krok prvý – prepustiť ľudí, čo majú sprosté reči, ktorými dráždia kolegov, ktorí tak nemôžu posedávať na káve a preberať, kto má s kým čo, prípadne koho. Krok druhý: Zatrhnúť hajzlák!

Je síce možné, že korporácie sú už v takých sračkách, že v zúfalej snahe prinútiť aspoň pár ľudí niečo urobiť sa pokúšajú týmto spôsobom zabrániť mužskejšiemu osadenstvu prerušovať produktívne kratochvíle neproduktívnou onaniou v kabínkach, mám pre ne však jednu radu – pre kopec ľudí je možnosť pohodlne zahádzať misu stolicou veľmi dôležitou súčasťou dňa. Navyše – klienti si to, že vždy odbiehame na záchod pred tým, než ich tam vpustíme po tom, čo si to vyžiadajú začínajú všímať.

Radšej by mali vynájsť niečo PROTI potencii. Antiprostenal. Letarga. Whatever. Preparát, po ktorom by som s výrazom naolejovaného eunucha až do a až po „padla“ presedel pred monitorom bez toho, aby som neustále nemyslel na manžela našej fakturantky a všetky tie veci, ktoré mi urobí po tom, ako mu pretiahnem polovičku. Neverili by ste, ale predstava dvestokilového spojovacieho článku medzi človekom a veľrybou urobí so schopnosťou koncentrovať sa na nudné bunky v zovretí mriežok (zvané domorodcami „Ek-sel“) svoje. Hlavne, keď má fakturantka sieťované silonky a sukničku tenšiu než pavučinka. Hlavne keď vás po káve chytí za zadok a povie niečo ako: „daj mi svoje číslo“. Na druhej strane – nikdy som nemal rád ženy príliš emancipované, či porotu po posteli. Hlboko vo vnútri som plachý a nežný.

Pomrkávanie obrazovky ma navyše trýzni myšlienkami na to, aký zmysel majú všetky tie oči upierajúce sa šíro navôkol na kúsky skla navlas podobné, či pridaná hodnota všetkých tých klikov na klávesnicu.

Facit – nula. To ako tá pridaná hodnota.

Oproti zapadá slnko a ja som ho videl vychádzať keď som prichádzal. Ďalší deň v kýbli a jeho produktom len pár sračiek na papieri po tom, ako mi nestačilo poctivých štrnásť hodín za obrazovkou kokotenia sa v práci.

Usmievam sa a šepkám: „Vyhoniť a spať, vyhoniť a spať.“

Lepšie by som na tom snáď bol pri tej teórii o nekonečnom počte opíc. Stále viac si tak pripadám. Zem ako obrovský experiment, ktorý má napísať všetku tú kvalitnú prózu všehomíra.

Predstava to rozhodne príjemnejšia, než tá, že po ránu len tak tak stihnete kabínku aby ste po krátkom okamihu úľavy zistili, že sa aj do vašej firmy vlúdil pojem „reinžiniering“ a manažér vám včera zabudol povedať, že tú knihu doslabikoval aj k bodu dva.

Cost cutting pre pokročilých.