V meste sa stretli dve priateľky, Anička a Marienka. Dali sa do reči. "Ako sa máš?"- spýtala sa Anička, Marienky. "Ani sa nepýtaj. Však vieš, že opäť idú ceny hore. Bude drahšia elektrina, voda, teplo, cestovné, chlieb, múka...a ktovie, čo všetko ešte... "Budú z nás hotoví žobráci", - pritakala Anička. "A povráva sa, že postupne zvýšia u žien i hranicu odchodu do dôchodku. Vraj na šesdesiatku. Ba možno aj na šesdesiatpäťku"! "Ak také niečo odhlasujú, bude to neslýchané", - rozhorčila sa Anička. "V parlamente sú vlastne väčšinou samí muži. A čo taký chlap vie, čo je to ženská robota? Krútiť sa od rána do večera okolo detí, až kým nevyrastú - a ešte chodiť do zamestnania! Frflala Marienka. "A oni"? Len si prídu z roboty a "Stolček prestrí sa"! Potom si doširoka otvoria noviny, vyvalia sa na gauč a čítajú, čítajú..." húdla si Anička. "Keby len to"! - pripojila sa Marienka rozhnevaná debatou. "Niektorí, keď sa im to máli, odídu do krčmy, kde sa s kamarátmi zabavia. A v noci ešte chcú, aby sme im, také zmordované, robili milenky. Je vôbec spravodlivosť na svete"? "Všetka ťarcha života spočíva na naších pleciach, nemáme dňa, ani noci a oni, chlapiská nepodarené, sa v parlamente zastrájajú zvýšiť ženám hranicu odchodu do dôchodku. Veď z takých poriadkov musí človeka doslova šľak trafiť", očervenela v spravodlivom hneve Anička. "Prepáč Anička, ale som z toho všetkého taká rozčertená, že idem puknúť od hnevu"! "Bodaj by si nebola"! Súhlasne prikyvla Anička. "Aj so mnou to už dlhší čas cuká. Myslím si, že o dôležitých "ženských" veciach by mal rozhodovať ženský snem, a nie chlapi"! Rozvášnené, možnože budúce poslankyne, sa rozlúčili a išli...variť domov obed. Ale mali pravdu! Len aby už čím skôr vznikol ten ženský snem!