O pár minút bude zajtra. Nechce sa mi ísť spať, lebo som rozbehaná a plná energie. Ale vedenie mám spomalené, lebo iba pred chvíľkou som prišla na to, prečo sú na každej križovatke policajti. A ani tej energie zase v sebe nemám tak veľa, pomaly sa vytráca, len sa mi nechce vstať zo stoličky a odísť do postele.
    Neviem načo vlastne čakám. Neviem, či sa mi chce ešte chvíľu čítať, alebo či sa mám na to vykašlať a zahúľať sa pod paplón, zakutrať sa, a čakať na to, aké haluze sa mi budú zase snívať. A možno čakám na to, že budem vyslobodená z nemilosti. Naivná. Tentoraz to tak ľahko nerozchodím.
    Mohla by som poprípade vliezť aj pod ten druhý paplón a zohriať sa ľudským teplom, ale keď on nemá vankúš a to mi vadí.
    Neviem, ide na mňa nejaká tá jarná depka, chuť sa niekam skryť, sama so sebou, vytvoriť si vlastný svet, veď to poznáte.
Takže to tu asi vzdám a pôjdem. Zakryjem si uši, paplónik podstrčím pod nohy, aby sa ku mne ani myška nedostala a budem snívať.
    Dobrú noc.