Sedeli mlčky v triede. Snažili sa všetko pochopiť. „Cítim niekoho,“ pošepla Mya. Fénix na ňu nechápavo pozrel. Vzápätí si tiež uvedomil prítomnosť nevítaného. Neznámy stál nehybne pri dverách. Myslel, že ho nevidia, ale mýlil sa. Fénix priložil k perám prst, aby naznačil Myi nech je ticho. Obrovskou rýchlosťou, nespozorovateľnou pre obyčajného človeka, vyrazil von dverami, pričom načúvajúceho zhodil na zem. Oliver sa bolestivo zviechal na zemi. Kým tam Fénix zarazene stál, Mya stihla Olivera pripútať k zemi, skôr akoby niečo spravil na obranu. „Čo si počul?“ zašepkala, aj ked vedela odpoveď. „Všetko,“ slabo hlesol Oliver. Mya pozrela ustráchane na Fénixa. Ten pribehol a Olivera postavil na nohy. Silno mu zovrel zápästie. „Pod a ticho,“ prikázal mu, „nič neskúšaj.“ Vyrútili sa únikovým východom, ktorý viedol na parkovisko. Posadil Olivera na zadné sedadlo svojho Mustanga, kým si sadal za volant, Mya okamžite pochopila a sadla za Oliverom, aby mu zabránila ujsť. Nevedel, čo robiť, ale vedel, že sa to nikto nemôže dozvedieť. Uháňali už po lesnej ceste. „Čo teraz?“ Fénix pozrel cez spätné zrkadlo na Myu. „Chcete ma zabiť,“ bez strachu povedal Oliver. „Nie,“ Fénix náhle zúfalo zabrzdil a vystúpil z auta. „Musíme,“ povedala Mya rozhodne a ťahala Olivera z auta, ktorý sa veľmi nebránil. „Zabiť?“ pozrel na ňu Fénix, „to nedokážem, už nie.“ „Nechcem zomrieť,“ odpovedal mu Oliver, „chcem byť ako vy.“ „Nevieš, čo hovoríš,“ protirečila Mya. „Ty to nechápeš,“ Oliver sa jej vytrhol, ale nerozbehol sa preč, „chcem byť s tebou.“ „Čože?“ Mya z neho nespúšťala oči. „Chápem,“ Fénix sa zrazu cítil, akoby bol navyše. „Prosím Fénix,“ Oliver sa k nemu obrátil. „Nedokázal, by som prestať,“ pokrútil hlavou. „Prosím,“ poprosil znova Oliver pevne pozerajúc na Myu. Fénix znova pokrútil hlavou. „Tak ma zabi,“ Oliver pristúpil k Myi bližšie. „Postarala by som sa o neho,“ chytila ho za ruku, čo Fénix nečakal, „ale ja nemôžem.“ „Spravím to,“ rozhodne pozrel na nich. Vedel, že s Myou nikdy nebude, pretože skutočne miluje inú. Oliver môže. Ten sa rozhodne priblížil a nastavil Fénixovi ruku. Nemal v očiach strach, možno práve ten pohľad ho presvedčil. Bolo to také ľahké sa napiť. Znovu cítiť tú úžasnú energiu, ktorá prúdi celým telom. „Dosť,“ kričala Mya niekde v diaľke. „Už stačí,“ ozvalo sa jeho svedomie. „Ešte trochu,“ prosil Fénix. „Zabiješ,“ protirečilo mu svedomie znova. „Nie,“ rozhodol sa Fénix. Vzoprel sa sám sebe. Prestal. Olivera padajúceho na zem zachytila Mya. Cítil krv na perách. Akoby celý ňou nasiakol. Bežal ďaleko. Preč do lesa nevnímajúc krik ženy, aby sa vrátil. Keď si bol istý, že je dostatočne preč od nich, zastal. Opretý o strom si rukávom zotieral čerstvú krv z pier. „Potrebujem piť,“ zašepkal Fénix. Rozbehol sa preč. Potreboval krv. Nezáležalo mu od akého zdroja. Cítil zviera. Obrovský vták tmavohnedej farby s rozpätím krídel dva metre si práve pochutnával na svojej ulovenej koristi. Impozantný orol nebojácne trhal na zemi, kusy mladej líšky. Netušil, že v tej nedbalej chvíli, kým je na zemi, sa stal korisťou on sám. Nestihol ani prehltnúť svoj kúsok mäsa, ktorý si práve ostrým zobákom odtrhol, keď sa na neho vrhol iný dravý tvor. Pán hôr padol ako obeť upíra. Keď sa Fénix napil a upokojil svoj smäd, zostal tam ležať na zemi. Z úst mu stekala krv. Na krvavých rukách mal nalepené hnedé perie. Pozrel sa na ne a neveril. Nechcel uveriť. Ani nevedel ako vstal. Znova bežal. Zastal až pred domom. Bál sa pozrieť Joshovi do očí, ale vedel, že je jediný kto ho pochopí. „Brácho?“ zakričal v dome. Všade bolo však ticho. Bol sám. Vošiel do sprchy a pustil na seba najhorúcejšiu vodu ako sa dala. Slabo ju cítil, ale vnútro mu spaľoval oheň pričom nebolo po ňom navonok ani stopy. Telo mal stále chladné. Prial si, aby sa mohol utopiť. Dokonca sa o to aj márne pokúsil.