„Nie. Nezabudla. Je to.. je to..“ sekala. „Je to Chris Keison.“ Scottovi skoro vypadli oči. „To dúfam, že žartuješ. Fakt skvelý vtip.“ „Scott to nie je vtip.“ „To nemyslíš vážne!!“ zvreskol tak, že sa to ozvalo celou izbou. „Jedného blbca sa zbavíš a s druhým si začneš. A nehovorila si tak náhodou, že už s nimi nechceš mať nič spoločné?..“ stále kričal.

Do izby už vbehla aj Shelby lebo sa zľakla čo je to tu za krik, čo je počuť na celý dom. „Niet divu, že si myslíš, že si ho zradila. Keď chodíš s takým... aaach“ Sophie nič nehovorila. Len potichu počúvala bratove výčitky. Pomaly jej stekali slzy z očí ako v ten posledný deň školy. Scott si ich nevšimol no Shelby áno. A už nechcela, aby jej kamarátka, ktorá jej bola ako sestra, ďalej trpela. „Scott dosť. Tak už prestaň.“ Zvrieskla naňho. Scott stíchol lebo nevedel odkiaľ ten krik prišiel. „Čo sa tu rozkrikuješ, nie si tu doma.“ Kričal aj na Shelby. „Budem sa rozkrikovať kde sa mi chce.“ Nedala sa odbiť. „Prečo tu na ňu kričíš?“ už otváral ústa aby jej niečo povedal, no nepustila ho k slovu. „Ty buď teraz ticho, dobre? Si rovnaký blbec ako si myslíš, že je Chris. Sestra sa ti zdôverila a ty namiesto toho aby si ju podporil tu na ňu vrieskaš. Si iný ako som si myslela. Prosím ťa choď z tejto izby preč. Vypadni.“ už tiekli slzy aj Shelby. „Sophie ty ju necháš aby ma takto urážala a kričala tu na mňa?“ „Scott ona má pravdu. Choď preč.“

Nahnevaný Scott vstal, otočil sa a zamieril ku dverám, kde ešte stále stála Shelby. Zastavil sa pri nej a chcel jej niečo povedať. No v tom to zbadal. Zbadal slzy, ktoré jej stekali po krásnych snedých lícach. „Shel mrzí ma to“ šepol jej do ucha a odišiel.

Shelby sa rozbehla ku kamarátke. „Soph, to bude dobré. Neboj.“ Prisadla si k nej a objala ju. „Scott reagoval prehnane, ale on to tak naozaj nemyslel. On ťa ľúbi. Len sa o teba bojí a nechce aby si bola nešťastná.“ tíšila ju a hladkala po vlasoch, netušiac, že menovaný sedí za dverami a počúva. ´Ja som ale blbec!´ vyčítal si Scott v duchu. Mrzelo ho ako vyštekol na sestru a aj na Shelby. Veď ona sa ho teraz aj zastala hoci to čo povedala si určite nemyslela. Vstal, nahnevaný sám na seba a odišiel z domu na miesto, o ktorom vedel iba on. Aspoň si to myslel.

Medzitým Shelby trochu Sophie upokojila. Ležala jej na nohách a po pár minútach zaspala. Pomaly si vytiahla nohy spod jej hlavy a potichu odišla. „Scott? Sco-ott?“ po piatich minútach hľadania po celom dome usúdila, že Scott sa niekam vyparil. Vyšla pred dom a zhlboka sa nadýchla. Milovala chvíle strávené u Sophii. Krásne more a neďaleko sa nachádzalo jej obľúbené miesto. Rozbehla sa smerom ku kopcu, ktorý bol jediným v blízkosti pláže. Vyliezla naň a keď prišla na samý okraj, zadívala sa na more. Nádherne sa na ňom odrážali slnečné lúče. Bolo také pokojné.

Zrazu si uvedomila, že jej po lícach tečú slzy. Utrela si ich a rozhodla sa, že bude silná. Nedá sa nikým zlomiť ani nikomu nedovolí aby jej ublížil. Ako tak stála na okraji útesu a dívala sa dolu, niečo zbadal. Bol to nezvyčajný výbežok asi dva metre pod vrcholom kopca. Ako to, že si to nikdy nevšimla. Šla až na úplný kraj útesu aby sa naň lepšie pozrela. No v tom sa za ňou ozval hlas. „Shelby?“ Pomaly sa otočila, ale keďže stála na okraji, pošmykla sa. A keby dotyčná osoba pohotovo nezareagovala, padla by.