Jana mala rôzne výpisky a útržky z časopisov, ktoré sa týkali partnerských vzťahov a v niektorých sa všeobecne písalo o medziľudských vzťahoch všetkých druhov. Keď začali mať s Marekom potiaže, ponachádzala všetky svoje vzácne zošity a listovala v nich. Snažila sa pomocou rôznych svetových psychológov a terapeutov nájsť nejaké riešenie alebo aspoň pochopiť, čo sa to v ich vzťahu deje. Keďže sa už u nej Marek ani nezdržiaval, nedávala si tú námahu, aby tie zošity odložila na miesto. Ležali porozkladané na konferenčnom stolíku, ktorý stál vedľa gauča, kde trávila posledných pár týždňov všetok svoj voľný čas. Vrchný zošit bol otvorený a vynímal sa v ňom veľký červený nadpis S PARTNEROM ZAOBCHÁDZAJTE AKO S NAJLEPŠÍM PRIATEĽOM. Bol to článok jednej sociologičky, v ktorom vyznačila hlavné znaky šťastného partnerského vzťahu. Marek si chcel sadnúť na pohovku, keď mu pohľad padol na stolík. Titulok ho zaujal. Čítal poslednú vetu, keď Jana práve vchádzala do obývačky. Zháčil sa. Nechcel jej, predsa, prehrabávať veci. "Prepáč, ja som nechcel..." "To je v poriadku. Nemám pred tebou čo skrývať. A potom, nie je tam nič zvláštne." Mykla plecom. "Ale je. Sú to dobré myšlienky." "Preto som si to opísala." Povedala vážne a nežne sa usmiala. "Nesprával som sa k tebe tak, ako si zaslúžiš. Prepáč. Chcel som byť úprimný. Prosím, ver mi." Jana bola absolútne pokojná. Bola rada, že sa dostali, konečne, ďalej a netúžila po nejakých scénach. Jej snahou bolo, aby si to, čo najskôr vyjasnili a mohli ďalej v pokoji existovať. Nechcela sa pred ním na nič hrať, ani sa zosmiešňovať. Áno, chcelo sa jej občas aj kričať, ale predsa to neurobila. Jemná hudba sa prebíjala smutným oparom miestnosti. Mlčky klesli do mäkkých kresiel a pili už vlažnú kávu. Odložila hrnček na malý stolík a zošuchla sa k nemu na zem. Vzala jeho ruku do svojich dlaní a upokojujúco ho hladila. "Nechcem, aby si sa teraz cítil, ako na lavici obžalovaných, Marek. Nehnevám sa na teba, ani necítim nič podobné. Iba už nevládzem. Ja viem, že nie je ľahké začať. Chcela by som ti to uľahčiť, ale netuším ako." Hľadel na ňu a nevedel, čo povedať. "Prečo sa mi vyhýbaš?" "Nevyhýbam sa ti." V jej očiach však čítal, že mu neverí. "Ja viem, ale nerobím to, že by som naozaj chcel." "Moje dotyky a bozky, akoby ťa pálili. Nikdy nie sme sami, už sa ani nemilujeme. Ty už po mne netúžiš, nechceš ma už?" Mlčky pokrútil hlavou. "A povieš mi, čo sa deje?" Hovorila pokojne, pekelne sa ovládala, aby sa nerozplakala. V jej hlase nebol ani náznak výčitky. Nič mu nevyčítala, snažila sa ho iba pochopiť. Obaja hľadeli na ich spojené ruky. Čakala. On mlčal. "Ak máš nejaký problém, pohovorme si o ňom. Ak máš nejakú potrebu, pomôž mi ju pochopiť. Možno to ani nie je problém, môžu to byť tvoje pocity alebo niečo. Nech je to čokoľvek, hovor o tom so mnou, prosím." Nevydržal jej pohľad a vstal. Urobil niekoľko krokov. Otočený k nej chrbtom sa díval do zeme. "Keď ti to poviem, nebudeš ma už chcieť. Vyhodíš ma a budeš ma nenávidieť. Keď ti to nepoviem, už mi nebudeš dôverovať. Mám na výber? Ani jedna možnosť sa mi nepáči." Odmlčal sa a potom ticho dodal: "Ani tá tretia." "Myslíš rozchod?" Mala pocit, že sa jej zastavilo srdce. "Áno." Ťažko vydýchol. "Vieš, najprv som si myslela, že sa chceš rozísť. Záleží ti však na nás. Povedal si, že ak mi to nepovieš, už ti nebudem dôverovať. Ty mi dôveruješ?" "Áno, vieš, že áno. Ale..." Zlyhal mu hlas. "O čo ide?" "O nás. Týka sa to nás dvoch." Sadla si späť do kresla. "Fajn. Takže my. Sme spolu tak často, ako je to len možné. Robíme všetko, čo nás baví... Alebo ti to nevyhovuje?" "Chcel by som byť s tebou stále." "Potom predpokladám, že tu nie je nikto tretí." "Nie je." "Uhm. Ide o tvoj zdravotný stav?" "Nie." Zamyslela sa. Uvažovala, čo by to tak ešte mohlo byť. 'No, samozrejme!' V mysli jej zablikalo červené svetielko. "Hm, tak potom ide o sex?" Mlčky prisvedčil. Prešiel k oknu a díval sa do tmy. Pritiahla nohy k sebe a objala si ich. "Toho som sa obávala." "Ako to myslíš?" Nerozumel jej. "Bála som sa, že nebudem schopná dať mužovi, čo potrebuje. Prepáč, ak som ťa sklamala." Marek konečne pochopil, čo mu chce povedať. Priskočil k nej, aby ju ubezpečil, že to tak nie je. "Janka, to nie. Cítim sa s tebou dobre. Bol som prekvapený, že si ochotná i experimentovať. Ja sa s tebou rád milujem. Nesmieš si myslieť niečo iné. Myslel som si, že to vieš, keď sme sa milovali tak často. Nebolo by to tak, keby sme neboli spokojní. Mám pravdu?" "Máš." "Dúfam, že si nepristúpila na nič iba kvôli mne? To by som si neodpustil." Znel vyľakane. "Vieš, že nie. Dlho sme sa nerozprávali. Všetko sa nedá vyjadriť dotykom." "Ľúbim ťa." Povedal zachrípnuto. "Aj ja ťa ľúbim." Kľačal pri nej na zemi, hlavu mal položenú na jej kolenách. Díval sa jej priamo do očí, ich nosy sa takmer dotýkali. Ticho to vyslovil. "Chcel by som sa pozerať, ako si to robíš sama." Jana zaklonila hlavu a rozplakala sa. Ani sa nepohol. Utrela si slzy a nohy spustila na zem. "Vyľakal si ma. Už to nerob." Pohladila ho po tvári a on si ju pevne privinul. "Odpusť. To som naozaj nechcel. Mal som ti to povedať." "Áno, mal. Prečo to chceš?" "Neviem. Láka ma to. Ak je ti to nepríjemné, nič sa nedeje." "Som rada, že si mi to povedal." "Aj ja. Nevedel som, ako budeš reagovať. Vzhľadom na to, čo si si prežila. Snažil som sa na to nemyslieť, ale bolo to stále silnejšie. A desivejšie. Bál som sa ťa dotknúť, aby si nezistila, aký som nervózny. Nechcel som, aby si sa trápila." Do ucha mu pošepla. "Dáš mi čas?" "Celý život!" Odniesol ju do spálne a položil na posteľ. Ľahol si k nej. "Môžem pre teba niečo urobiť?" "Áno." "A čo by to malo byť, madam?" "Miluj ma." Milo požiadala. "Bude mi potešením."