7:07 ráňajšieho stredoeurópskeho času, poloprázdna šálka čaju jemne omamujúceho moje vnemy, jemná náhrada kávy, tma za trochu vianocami dýchajúcim oknom, dve hodiny spánku...

Týždeň sa oficiálne začal. Pár vecí v ktoré som dúfala odfúkol podvečerný vánok. Len ja vs. toto ráno. Jeden na jedného. Na prvý pohľad spravodlivý boj. No za ránom stojí deň a za ním ďalších pár... Ach... A ja som tu ostala sama. Sama na seba. Sama na svoju lenivosť. Sama na ten zvláštny pocit uprostred mojej podstaty. Niečo mi chýba. Akoby vyrvali kus mňa. Surovo, násilne. Spálili s poslednou bosorkou na hranici.

Neutápam sa v žiali. Aspoň zatiaľ nie. Nemám myšlienky šedivé pripomínajúce smrť. Ja len... nezvládam moje dookola umierajúce túžby berúce si podiel. Živý podiel. Krutý podiel. Berúce si kus mňa. Nezvládam ich zapasovať do reality tohto nášho konzumného sveta. Sú ako kúsky puzzle, ktoré zle opracovali. Kúsky puzzle, ktoré miesto halí zaberá iný kúsok skladačky. Kúsky puzzle odsúdené na zánik. Odsúdené inou časťou mňa.

"Jedného dňa sa postavím za to, čo chcem, budem si raziť cestu tým smerom." Neznie to super? Ale koľko je v tom pravdy? Koľkokrát som si to hovorila? A koľko krát som zlyhala? Ak nie 1000 tak ani raz. Asi jednoducho nie som natoľko silná, natoľko odhodlaná, natoľko ambiciózna...

...ráno ma pohltilo, čo prinesie deň?