Pod mostom je moja vymyslená rieka najhlbšia. Vymytá úžľabina. Rada sedávam na jej brehu a pozerám sa na iskriace vlnky behajúce po hladine. Slnečné lúče ich hladkajú a dodávajú im čarovné odblesky. Sedím na tráve, čerstvo pokosenej, alebo spasenej ovečkami. Všade je čisto, čistučko.

Nikde nevisia na konároch naplavené igelitky a netreba sa brodiť špinou.

Je mi zle z toho, ako vyzerajú naše rieky, potoky a všetko, keď sa trochu roztopí sneh. Človek aby sa bál chodiť po chodníku. Všade sú smeti a hnus.

Nechcem sa hrať na ochranára, alebo nedajbože na moralistu, len ma to hnevá, lebo mi to kazí radosť.

Ja asi nikdy nenapíšem nič zmysluplné o tom, o čom som pôvodne chcela. Chcela som pekný letný príbeh o tom , ako sedím na brehu, pozerám sa do vody a potom do nej vojdem a nechám sa ňou chladiť, ľahnem si na kamienkové dno a budem si vychutnávať ako mi obmýva telo.

Chcela som si vymyslieť pekný starý kamenný most, ktorý nevrhá tiene, lebo tieňov vo vode sa bojím.

Mám hrôzu z betónových pilierov, z tmy pod nimi, z toho, že neviem, kam tá voda tečie a čo je pod hladinou. Neznášam betónové steny splavu a to, že neviem, čo je dole. aj keď  viem, čo tam je, aj tak nemám rada betónové steny. Asi to bude v betóne. Je šedý, hnedý, nepriepustný.

Bojím sa stáť na moste a pozerať sa na vodu. Aj napriek tomu, že ju milujem. na každom moste mám pocit, že sa so mnou zrúti a predstavujem si, ako je dole hlboko, a že ma tá voda odnesie preč.

Neviem prečo, veď viem plávať a vody sa nebojím. Paradox. Nebojím sa vody a predsa z nej mám strach. Vzbudzuje vo mne bázeň.

Rada sedávam v lete na mojom kameni v Hornáde a čítam. Vedela by som stráviť vo vode celý deň. Plávať a plávať, alebo sa len tak čľapkať.

Len tam nesmie byť betónová stena. Aspoň nie hlboká a kolmá. Šikmý betónový breh, mi nevadí.

Bože, a to mala byť poviedka s erotickým nádychom. Ale ináč som normálna. Aspoň trochu určite.