Posledné dni mám priam čarovný pocit.Tuším,že som ho ešte ani nikdy nemala,ale som si istá,že každý z nás niečo také aspoň raz v živote zažije. Je to skoro neopísateľné.Predstavte si,že máte v sebe svetlo.Svetlo dobra,nádeje,šťastia,lásky..proste všetkých možných pozitív.To svetlo je osoba.Osoba,pri ktorej nejde o to,či je prototypom našej vysnívanej lásky,či má peniaze,koľko má rokov,či má modré alebo zelené oči,aké ma vzdelanie alebo či je na druhom konci sveta.Záleží len na okamihoch,ktoré s ňou prežívame,na momentoch,ktoré majú pre nás nevyčísliteľnú hodnotu a tá sa vôbec nemusí odvíjať od toho či sme boli v danej chvíli na luxusnej dovolenke plnej slnka alebo len v sychravom počasí pri obyčajnom jazere.Stačí sa pozrieť do tých očí,ktoré sa na nás smejú,vidieť malé vrásky okolo úst, keď sa zasmeje tým najkrajším úsmevom a nám zrazu nič v živote nechýba. Cez deň sami seba prichytíme pri tom ako sa bezvýznamne usmievame do neznáma,ale to len spomíname na včerajšok keď sme boli s ním/s ňou :)Zdá sa nám,že svet je gombička,že všetko sa dá vyriešiť a my žijeme v ružovej bubline.Chodíme kade tade a odpočítavame minúty,ktoré nás delia od kedy ho/ju znova uvidíme.Máme pocit,že nám vo vrecku stále vibruje mobil,nedočkavo čakáme na ďalšiu správu a keď nakoniec príde,zase nahodíme ten blažený výraz. Večer si ľahneme celí spokojní,stále s úsmevom na perách a od samého šťastia ani nevieme zaspať (až nás samozrejme nakoniec dostane únava z práce a zo školy).Konečne nemusíme utekať do snov preto,aby nám bolo lepšie,pretože to najlepšie už máme TU,v realite. Ak by bolo na mne,ten pocit by mal mať v sebe každý jeden človek,pretože je to to najkrajšie čo môže byť. Je to pocit bláznivej zamilovanosti.