Vo včerajšom článku Krach neoliberalizmu? Kríza kapitalizmu? sa Račan dotkol dvoch otázok, ktoré zreteľne naznačujú jeho problém s mojimi článkami. Toto je pokus mu pomôcť v jeho ťažkostiach. Výklad sveta, aký tu prezentujem, mu očividne vyhovuje formou, ale nevyhovujú mu závery. Pod formou tu mám na mysli vedeckú metódu, alebo aspoň opieranie sa o vedecké výskumy a teórie.
Tu by som sa dostal hneď k jeho prvému komentáru.Otázka jednoduchosti výkladu a zložitosti sveta je podstatná. Akýkoľvek výklad sveta je výklad, nie samotný svet. Je to model sveta a my sme odkázaní iba na modely. Každý výklad sveta musí abstrahovať od detailov a hľadať nejaké základné kostry, nejaké princípy, preto je vo svojej podstate vždy jednoduchý a svet sa javí zložitým v detailoch, ktoré sa viac, či menej schéme približujú. Nemáme inú možnosť, ako robiť presne takéto výklady. Vedecký váklad sveta je tiež iba model a ako taký nie je o nič lepší alebo horší ako napríklad teologický.
Ja nerobím nič iné iba výklad sveta tak, ako som ho pochopil, pričom (na rozdiel od mnohých) si stále uvedomujem, že to je iba interpretácia, model, výklad — nie Pravda s veľkým P. Pravda s veľkým P je nedosiahnuteľná a možno aj neexistuje. Dá sa napríklad predstaviť taký svet, ktorý sa skladá zo subjektívnych právd (modelov) a to je jeho forma bytia, pričom okrem týchto subjektívnych právd nič iné neexistuje
Evolucionizmus chápem ako filozofiu, nie ako ideológiu, z toho ma dúfam tu nikto nebude obviňovať. Robím to preto, lebo na Slovensku prakticky nikto na internete tento pohľad nereprezentuje. V Čechách je situácia iná, a preto tam prakticky nič nepíšem. Sú tam odo mňa lepší.
Teraz by som sa rád dostal ku druhej Račanovej poznámke, a to poznámke o cynizme.
Na Slovensku vládne provinčný pohodlný humanizmus, ktorý nevyžaduje nijaký intelektuálny výkon, iba prijať a zreplikovať zaužívané mémy. Slováci vôbec v dejinách neradi vystupovali z radu a mám za to, že vzhľadom na fakt, že miera konformity je geneticky daná, tak z nejakých lokálnych dôvodov, ktoré sa mi nechce bližšie skúmať, sa v tejto oblasti vytvoril selekčný tlak, ktorý uprednostňuje konformitu pred vzburou viac, ako u iných societ.
Ako som už písal inde, vrodený geneticky vybudovaný poznávací (kognitívny) aparát, teda aj to čo hmlisto označujeme pojmom vedomie, je vopred nastavené na prijímanie a replikovanie len určitej podmnožiny z obrovského sveta mémov. Napokon to je základné vysvetlenie faktu, že určitá skupina ľudí má ohraničiteľnú kultúru, a to dokonca aj vtedy ak sa premiestnia do iných miest na svete.
Intelektuáli v ostatných troch, štyroch storočiach tvoria súčasť elity národov. Slovenská intelektuálna časť elity je v nadpriemernej miere konformná, a preto sa na Slovensku v zreteľne vyššej miere, ako inde vo svete o mnohom nepochybuje, ale upevňuje sa osvedčený, zaužívaný memetický ekosystém (mekosystém) kultúry, ktorý by sme mohli zhrnúť pod názov humanizmus.
Humanizmus sa zrodil ako jedna z vývojových vetiev kresťanského mekosystému. Má tú istú vnútornú štruktúru, používa celý rad tých istých mémov a memplexov a má tie isté metodické východiská. Humanizmus je kresťanská sekta, ktorá sa líši iba v jedinom podstatnom méme, a to v centrálnej pozícii hýbateľa. Humanizmus v tej najčistejšej podobe totiž ako centrum všetkého neobsahuje Boha, ale Človeka. Inak je všetko v základnej stavbe rovnaké.
Tak ako kresťanský mekosystém, tak aj humanistický ako nástroj svojho sebaupevnenia, ako nástroj udržania vlastnej integrity používa memplex poznania. Či ide o filozofické poznanie, teologické, alebo vedecké, stále ide o formu, akou sa snaží náš mekostém udržať svoju vnútornú integritu, pretože poznanie slúži nielen na replikáciu samého seba, ale aj na vytváranie obranných sebapotvrdzujúcich mémov. Tak veda, ako aj teológia na to dokonca vytvárajú memetické inštitúcie — svätú inkvizíciu, či systém recenzných riadení v odborných vedeckých časopisoch, alebo vedecké hlasovanie o pravde formou citačného indexu v odborných časopisoch.
Ako som spomenul, humanizmus za centrum všetkého považuje človeka. prisudzuje mu rovnako ako kresťanstvo slobodnú vôľu, čo je v princípe iba iný názov pre dušu. Mém centrálneho a nadradeného človeka je veľmi príjemný mém, pretože priamo útočí na vrodené kognitívne štruktúry všetkých cicavcov — teda rozpoznávanie, či som v hierarchii tlupy vyššie, alebo nižšie. Mém, ktorý bude tvrdiť, že človek je to isté ako myš je určite menej príjemný, ako mém, ktorý tvrdí, že človek je vrchol evoučného vývoja, že má na rozdiel od ostatnej prírody vedomie, myslenie, slobodnú vôľu. Mimochodom — humanizmus je možno preto tak úspešný mekosystém, pretože posúva každého nad Boha, teda v hierarchi svorky o stupeň vyššie.
Humanizmus vo svojom základnom princípe robí z človeka subjekt, ktorému je zvyšok bytia objektom. Je tu všetko pre človeka, on môže uchopovať a meniť podľa vlastnej slobodnej vôle okolitý svet, len to má robiť „múdro“ a „správne“. Z toho logicky vyplýva predstava, že ak existujú javy, ktoré jednotlivcovi, alebo skupine ľudí nevyhovujú, tak to je dôsledok „nesprávneho konania“. Napríklad vojny sú dôsledkom sebectva, choroby sú dôsledkom nedostaku poznania, alebo nevyužívania poznania, chudoba je dôsledkom sebectva, rozpad rodiny je dôsledkom nezodpovednosti, klimatické zmeny sú dôsledkom ľudského znečisťovania životného prostredia a celý rad iných nezmyslov.
Je to v našej kultúre tak hlboko inkorporované, že sme za každý náhodný jav schopní hľadať viníka. Zabil niekoho na poli blesk? Vina je v školskej príprave, pretože sme od malička deti nedostatočne poučili. Vrah brutálne znásilnil a zabil dieťa? Vina je vo výchove. Deti majú radi počítačové hry? Vina je v rodine. Rodí sa málo detí? Na vine je štát. Atď, presne tento pocit viny sa úspešne replikuje a média sú pre to vynikajúcim replikátorom.
Je konformné, je správne, tieto mémy replikovať a je nebezpečné a pre societu s vysokou mierou konformity nepriateľské vystupovať proti tomu, a tak sa vďaka vrodenej vysokej miere konformity humanistický memplex na Slovensku veľmi bezpečne replikuje. Vidím to na vlastnej skúsenosti, pretože jasným indikátorom je reakcia na moje články. Slováci sa vo svojom názore cítia tak bezpečne, že nemajú ani potrebu vyhranenej reakcie. Prečítajú a ignorujú. V Čechách a na západe sú oveľa vášnivejšie reakcie.
Evolucionizmus sa zrodil v lone humanizmu ako dôsledok metódy vedeckého memplexu (teda druhu kresťanskej teológie, alebo kresťanského poznávacieho memplexu). Poznávací memplex svojou vnútornou stavbou má silný evolučný potenciál. Zmenil judaizmus na kresťanstvo a zmenil kresťanstvo na humanizmus. Tak isto vytvoril aj iné -izmy, napríklad aj evolucionizmus.
Lenže evolucionizmom sa situácia mení v centrálnej dogme (centálnom méme) kresťanstého mekosystému, teda v zrušení subjektivity človeka. Človek je tým istým vo svojom princípe, ako je kameň, rastlina, či zviera. Človek je objektom iných subjektov, povedzme prírodných zákonitostí a nemá teda nijakú slobodnú vôľu, tak ako ju doteraz nepriznával kameňu, rastline, zvieraťu.
Evolucionizmus má potenciál po dvoch až dva a pol tisícoch rokov zásadne zmeniť mekosystém planéty. Vznikol ako interpretácia objevených faktov. Poznávací memplex viedol k objavu takých faktov, že organizmy mali predkov, ktorí vyzerali inak ako dnešné organizmy. Že kontinenty vyzerali inak ako dnes. Že Vesmír vyzeral inak ako dnes a má históriu. Že všetko má históriu. Evolucionistická interpretácia týchto faktov je taká, že to čo je dnes zložité, bolo v minulosti jednoduchšie a predtým ešte jednoduchšie, a že to má svoje zákonitosti. Tieto zákonitosti sú úplne mimo subjektivitu človeka, práve naopak, zákonitosti sú subjektom, ktorý utváral a utvára všetko.
Evolucionizmus sa najprv uplatnil ako vysvetlenie života, neskôr Vesmíru, no a pochopiteľne nakoniec — ako vysvetlenie vedomia a kultúry. Kým o tom, že sme potomkami živočíšnych predkov v podstate konformne väčšina nepochybuje, že Vesmír vznikol Big Bangom z ničotnej bodky, tak isto, tak o posledné útočište centrálneho postavenia Človeka, o jeho dušu-vedomie-slobodnú vôľu sa vedie ťažký boj. Všade len na Slovensku nie, pretože tu je to jasné, tu všetci predsa máme v tom jasno, že vedomie je záhadná a nevysvetliteľná vec. Mystická.
No a ja nerobím nič iné, iba sa snažím dotiahnuť evolucionizmus dôsledne do konca. Vôbec mi nejde o hľadanie Veľkej Pravdy, pretože viem, že taká nie je. Užívam si intelektuálne pohodlie slovenského kultúrneho prostredia, ktoré mi umožňuje nesúperiť na evolucionistickom poli, pretože na Slovensku nemám s kým. To mi vyhovuje. Humanisti pre mňa nie sú súperi, pretože majú základný problém, teda obhájiť hlavný rozpor, v akom dnes sú, teda otázku: ako obhájiť zároveň antropocentrizmus a poznatky evolučných vied?
Ja takýto problém nemám a preto sa dobre bavím.
Takže na záver — ak má Račan pocit, že evolucionizmus je cynický, tak nejde o nič iné, ako o spomínaný súčasný vnútorný konflikt humanizmu, ktorého je aj on (aj keď zrejme nevedome) reprezentantom.