Ako takto tíško húta,
             v očiach sa mu zmarí –
             nad braliskom medzi vtákmi
             letí orol starý.

Korunka mu na hlave sa
blyští v rannom jase,
na prsiach s ňou zlatý metál
preteká sa v kráse.

              Čochvíľa sa celý sprievod
              pod bralisko zníži
              bocian práve docvičil si
              slávnostnú reč v chyži.

Zatiaľ slávni speváci si
k slavobráne stali,
pod taktovkou majstra-drozda
v zbore zaspievali.

              Vtom už ďateľ krídlom kývol,
              bocian letí z brala,
              po speve hneď v slavobráne
              víta orla-kráľa.

Orol prívet vypočuje,
pyšne vôkol hľadí,
po prívete pod braliskom
prezrie vtáctva rady.

               Po prehliadke orol sadne
               na trón zlatý celý,
               taký ešte vlčie oči
               nikdy nevideli.

Vtáctvo jasá od radosti,
na slávu mu volá:
„S nepriateľmi zúčtujeme,
to je naša vôľa!“

              Ale orol berlou zrazu
              akýsi znak dáva.
              Vtáci stíchnu. Už len z lesa
              ozýva sa: „Sláva!“

Kráľ sa zdvihne, pozdraví sa.
„Čujme“, kričia znova.
Orol vážne hlavou kýva,
ujíma sa slova:

              „Zákony sa v svete rušia,
             viete o tom všetci,
             ďalej takto nemožno žiť,            
             treba riešiť veci.

Preto radom predneste mi
žaloby a plány,
aby sme sa poradili,
ako liečiť rany.“

              Vtáctvo čaká, kto sa prvý
              prihlási dnes k slovu,
              naraz vidia k trónu zletieť
              pohotovú sovu.

Ukloní sa, potom rečie,
čo sa ťažko nesie,
celé noci sa vraj musí
potulovať v lese.

              Kuvik s lelkom hneď sa pridá:
              „Zle to pre nás veru,
              kto to videl po tme hľadať
              pokrm na večeru?“

„To je toho,“ drozd sa ozve,
„my to všetko známe,
ale my aj medzi vtákmi
nepriateľov máme!“

             „Drozd má pravdu,“ škovran svedčí,
             slávik sa tiež dvíha:
             „Kde sa v svete obrátime,
             tam smrť na nás číha!“

Vlk sa pritom pod bralisko
trochu bližšie kradne,
aby lepšie počul, videl,
čo chce vtáctvo hladné.

            „Uznajte nám, speváčkovia,“
            krákajú zas vrany,
            „keď sa zima v náš kraj spustí,
            horšie je to s nami!

Vy si v jeseň odletíte
za široké more,
nik z vás nevie, čo sa deje
v zime v našej hore.

           Večný hlad a krutá zima
           celé dni nás morí,
           v dedine zas krivo hľadia
           na nás ľudské tvory.“

„Do služieb sa ľudí dajte,“
sojka škrečí v stráni,
„človek husi so sliepkami
v lete zime chráni.“

          „To už zas nie,“ jastrab volá,
          „márna tvoja snaha,
          otrokom byť za kus chleba
          ochrana to drahá!

Voľnosť stratiť? Zriecť sa letu?
Vždy sa miesiť v blate?
Radšej budem hladný v mraze
brázdiť zore zlaté!“

         To je chlapík, vlk si myslí,
         podísť k nemu skúsi,
         alebo sa radšej pozrie
         na kuchárky-husi.

Húsky celé zamyslené
varia, jak sa svedčí,
vtom kráľ-orol preťal v sneme
nitku dlhých rečí.

         Berlu zdvihol, vtáctvo stíchlo:
         „Poznám, čo nás bolí,
         preto čujte nový zákon,
         zákon hôr a polí.“

Vlk sa zháči. Čo to bude,
dobre zvedieť vari?
Vtom už z trónu nový zákon
číta orol starý:

         „Každému dať, čo mu patrí,
         tak sa správať treba,
         spravodlivosť nie je hračka,
         ale zákon z neba.

Povinnosťou silného je
chrániť slabších v svete,
kto sa tomu spreneverí,
na seba biť pletie.

         Kedy zákon v platnosť príde,
         ešte dnes to zviete,
         popoludní hlasovaním
         o tom rozhodnete.

Pokým si vec rozmyslíte,
zajeme si spolu.“
O chvíľočku vtáctvo sadá
pod jedlicou k stolu.

         Na stole sú pripravené
         samé dobré jedlá,
         akých v lese nevidela
         ešte žiadna jedľa.