Na jazyku mám sladké dozvuky čerstvej šamrole zakúpenej dnes ráno v Bille na Bajkalskej. Vždy keď ich tam vidím, moje zreničky sa záhadne rozšíria  a v podvedomí olizujem práškový cukor z pier. Teším sa na ten moment príchodu domov, vyloženia tašiek, uvarenia kávy, naservírovania na malý tanierik a odnesenia na terasu. Vyložím si nohy na štokrlík, aj keď to asi nie je spisovne a vykonám prvé obradné zakusnutie, pri ktorom sa práškový cukor rozpráši okolo nosa a úst a jeho vôňu cítim celým telom. Po prvom mľasknutí nastáva pocit neopisateľnej úľavy a na tvári sa objaví blažený úsmev hovoriaci „veď mne je vlastne dobre“.

Minulý týždeň som urobila zásadný objav, pri ktorom som pocítila podobnú úľavu ako pri prvom rannom zakusnutí. Čítam. Veľa čítam. Analyzujem. Veľa analyzujem. Som racionálne zmýšľajúca osoba, ktorá potrebuje mať všetko vysvetlené a pochopené, len tak môže napredovať ďalej. Motám sa v nejakom vzduchoprázdne už asi rok, možno viac. Neviem. Viem, čo to spôsobilo. Neviem, prečo som to dopustila, ale stalo sa to. Navonok stále pôsobím ako nenapraviteľný optimista, aj keď z týchto mojich písmen to asi nevidno. V skutočnosti sa cítim ako klaun, ktorý nosí v sebe smútok. Nekončiaci smútok.

Stále som si hovorila, hlavne, že som zdravá, ostatné nie je podstatné a dlhý čas mi problémy iných pripadali dôležitejšie ako tie moje, až do momentu odrovnania vlastného chrbta. Asi nejaký nesprávny vzorec z detstva, kto vie... A minulý týždeň mi to začalo dávať zmysel. Poskladala som si svoje vlastné puzzle posledných mesiacov.

Neviem, či môj obrázok je zrovnateľný s Picassom, skôr mi pripomína Egona Schieleho a jeho sediacu ženu, môj obľúbený obraz, ktorý v plagátovej forme mám opretý o stenu. Prvýkrát som ho objavila náhodne v kníhkupectve na námestí v mojom rodnom meste. Päť posterov a dva z nich som si dala zarámovať. Pamätám si to veľmi presne ako som tam stála a nemo hľadela. Už v ten moment som sa v tom obraze videla. Bolo to zvláštne. Veľmi zvláštne. Stáť v kníhkupectve, pozerať na plagát, vidieť sa v smutnej žene na obraze a mať z toho radosť. Lebo tú som naozaj mala. Bolo to po rozchode s mojim ex pred mnohými rokmi a začala som nový život. Hmm. Musím sa usmievať. Mám pocit, že vtedy som zvládala všetko ľahšie, alebo som len odďaľovala smútok, ktorý mal nastať a ktorý som si nepripustila. Radšej som robila milión päťsto iných vecí, len aby som prehlušila možné ticho...

Vtedy som netušila, že ten obraz raz uvidím naživo...

Hovoria o mne, že som aktívna. Vtedy som asi bola hyperaktívna. Bolo neuveriteľné koľko som toho stíhala. Moja hlava pracovala na plné obrátky, len aby som neskĺzla do nejakého zbytočného smútku. Smútok som si predsa nemohla dovoliť. Smútok som považovala za zbytočnosť oberajúcu ma o energiu a ja som predsa potrebovala ísť ďalej a ukázať všetkým na okolo, že to zvládnem, že moja hrdosť ostane nepokorená, a že raz dostanem to, čo si naozaj zaslúžim. A ja som to aj dostala. Dostala som veľa lásky, lásky, ktorú som nevedela prijať. Lásky, z ktorej som mala strach.

Chcela som ju a bála som sa jej zároveň.  A stala som sa ženou z obrazu, ktorá jedného dňa sedela zoči voči svojmu originálu v Albertine a začala cestu k svojej sebadeštrukcii, začala pochybovať. Pochybovať o sebe, o tom čo je správne, o tom ako svet funguje, o tom či to má zmysel, o tom čo má vlastne zmysel...

Začala smútiť...

Volá sa to depresia. Nie ta depka, ktorou sa oháňame na počkanie, keď sa nám niečo krátkodobo nechce, alebo nás niečo serie, ale začarovaný kruh, z ktorého sa ťažko človek dostáva sám, pri ktorom aj najsilnejší jedinci začínajú o sebe pochybovať a pýtajú sa čo sa deje a nenachádzajú odpovede, lebo ich okolie ani len nepripustí, že aj oni môžu byť v sračkách, veď sú to predsa usmievaví životaschopní jedinci, sú to naši klauni, zabávači, vtipálkovia, nositelia dobrej nálady.

Z vonkajšieho sveta dostávajú impulzy o svojej lenivosti a po nociach sa pýtajú ako je to možné, prečo to v minulosti išlo a teraz nie som schopný urobiť ten krok, prečo pozerám tupo do steny, prečo ma teší viac byť osamote ako s priateľmi, prečo nemám disciplínu, prečo priberám, prečo nevychádzam z domu, prečo hľadám záchranu v iných a nie sám v sebe, prečo si neverím... Mohla by som pokračovať a vznikol by celkom slušný popis všetkých príznakov, ale nemám tu potrebu.

V tejto chvíli len viem, že východiskový bod „som chorá, idem sa liečiť“ je pre mňa prijateľnejší ako „som neschopná a neviem čo s tým“.  

A tak pociťujem úľavu a na tvári mám blažený úsmev hovoriaci všetko bude dobré... Úľavu, že mám len depresiu. Viem, že to zvládnem. Lebo už viem ako smútiť a smútok je len emócia, pozitívna emócia, za ktorú sa netreba hanbiť a ktorú netreba potláčať.

Ak toto bude čítať niekto z mojich známych asi sa bude smiať, krútiť hlavou a nebude veriť, že človek ako ja dokázal pochybovať o svojom ja... Som známa svojim brutálnym sebavedomím, o ktorom som ja osobne už pár mesiacov nepočula.

Mala by som si nájsť iný obraz...

A desať km na bežiacom páse o šiestej ráno je celkom dobrý štart na rozprášenie smútku...

p.s. mimochodom kedysi dávno som mala tiež kamarátku, ktorá prešla niečim podobným a tiež som hovorila, že je to číro čistá lenivosť a treba sa vzchopiť a nechápala som, prečo jej to nejde... že na to treba inak... učíme sa celý život... a nabudúce veselo, aj keď toto je pre mňa tiež veľmi radostný príspevok :-)