Je ťažké vracať sa k detstvu a spomenúť si na to, čím som chcela ako malá byť. Keď sa tak nad tým zamýšľam, nebola som ako ostatné deti v mojom veku. Vyrastala som v spoločnosti dospelých ľudí, čo na mňa určite malo vplyv. Či dobrý, to už neviem posúdiť. Dvaja nedorastený bratia, matka – učiteľka, ktorá mala k mužom veľmi feministický postoj a otec, pre ktorého som bola vytúžená dcérka. To bolo moje detstvo, ktoré ma privádzalo k túžbe robiť niečo, čo mám rada a nie niečo, za čo dostanem veľa peňazí. Zvieratká som mala rada a asi ako väčšina dievčat som chcela robiť veterinárku. Od mala malička som sa stavala k rozprávkam veľmi realisticky. Nemala som otázky ako normálne deti, také typu „A koľko hláv mal drak?“, ale skôr typu „Ako to, že ho tá princezná nekopla medzi nohy a musel ju zachraňovať chlap?“. Časom sa moja povaha realistky ešte upevňovala, až prešla k zdravému pesimizmu. Z časti mojej osobnosti sa stratila túžba robiť v živote niečo prospešné, a tak som sa vzdala plánu ísť na veterinu. Pár mesiacov som sa potom utápala vo svojich myšlienkach na to, v čom som dobrá. I keď pre niekoho to môže byť na začiatok úplne jasné, mne to trvalo dlho. V tom čase som sa hnevala na otca, lebo mi povedal, že zo všetkého niečo viem, ale v ničom nevynikám. Štvalo ma to, lebo som v podvedomí cítila, že má pravdu. Toto pre mňa veľmi ťažké obdobie, sa na mne navonok neodrážalo, ale vo vnútri so mnou robilo divy. Potom mi to došlo. Písanie. Áno, písanie je tá moja silná stránka. Odvtedy sa toho držím. Keď budem dospelá, určite budem hľadať prácu, kde spojím tri základné faktory. Cestovanie, spoznávanie nových krajín a ľudí. Jazyky sú ďalšou témou, ktorej by som sa chcela venovať. Hlavne ruština ma vždy lákala. No a slová sú pre mňa ako čiastočky vzduchu, ktorý musím dýchať aby moje telo fungovalo. Slová musím mať, aby moja osobnosť žila. Často píšem, keď neviem čo povedať, alebo komu to povedať. Veď aká krása sa dokáže skryť v slovách, keď ľudia vedia, kedy a kde ich použiť. Nechápem ako môže niekto žiť bez kníh. Veď ľudia samí sú ako kniha. Len čakajú, kým ich niekto otvorí a nazrie do slov vrytých do ich duší. Mrzí ma, že niekde sa tieto ľudské knihy nikdy neotvoria a neobjaví sa ich pravá myšlienka. Len zapadajú prachom niekde vzadu na poličke ľudstva a ľudstvo nevie o čo prichádza. Veď každá kniha je iná a aj tá jedna sa môže zmeniť, keď ju čítame ďalší krát.