zajtra uzavrú mesto. konečne som videl, ako vyzerajú kordóny. v meste ich bolo veľa. sedeli sme v umelke a rozprávali sa. spýtal som sa, naladený na úroveň našich rozhovorov, čo vlastne tí antiglobalisti chcú, majú vôbec nejaké požiadavky alebo body ktoré chcú akože dosiahnuť? stano povedal, že chcú hádzať dlažobné kocky. potom povedal, že by sme mali niečo proti antiglobalistom spraviť. akože by sme mali byť nejakí anti-antiglobalisti. dano nato hovorí, že načo anti-antiglobalisti, to by sme už mohli byť rovno globalisti. a mišo hovorí, že čo by sme potom ako robili? a dano, že by sme dávali naspäť dlažobné kocky. hej, hovorím, takže globalisti sú vlastne tí, čo dávajú naspäť dlažobné kocky...
potom som tak rozmýšľal, že čo sme to vlastne za generáciu. teda skôr oni. totiž bavili sme sa aj o odvodoch, niektorým nám už prišli, ale väčšina sa už vôbec nedožije vojenčiny, jednak lebo ju idú rušiť, a jednak lebo alergikov a okuliarnatých už ani neberú. sme teda akýsi opak k stratenej generácii. vyrastáme v relatívnom blahu, v politickom pokoji, sme v EÚ, zajtra k nám príde NATO a všetci máme v rukách mobily. ale sami nemáme žiadne vyššie ciele. dostali sme slobodu, no nemuseli sme o ňu bojovať. prežili sme všetci turbulentné detstvá, a teraz akoby nás už nič nemohlo prekvapiť. je to kapor, takto sedieť v umelke, pričom slnko svieti a okolo jazdia autá. kapor. to je náš život. nikto netuší, čo vlastne chce a väčšinu to ani nezaujíma. aj naše rozhovory sú kapor. mlčať je dnes trápne, a preto aby sme nejak vyplnili prázdnotu ticha, používame nesúvislé vety, krátke, akože cool, prepletané kokotmi, akože a dopiče. s výpovednou hodnotou 0. všetko, čo nám vyjde z huby, sú prázdne floskuly, väčšinou blazeovane sa sťažujúce na to, aký je kapor, aká je nuda, ako je všetko napiču. a ešte, že kam sa pôjdeme cez víkend najebať. naše rozhovory to je číra prázdnota živená povrchnosťou a neschopnosťou byť k sebe úprimný. je to absolútna zúfalosť slov.
pokračujem v prvej osobe množného čísla, no tentoraz už nehovorím za seba: všetci sme boli vychovávaní idiotskou kultúrou médií typu markíza a funradio, zakomplexovanými učiteľkami na ZŠ, typickými všednými rodičmi, a panelákovým štýlom života. zovšadiaľ do nás hučali slová ako tolerancia, no sme asi najnetolerantnejšia generácia, čo tu kedy bola. a kto je nebodaj ’iný’, musí sa kvôli tejto intolerancii prispôsobiť väčšine a jej spôsobu života. nie sme však ani kolektivisti, práve naopak, každí sme zahladení do seba, chýba nám aj tá posledná štipka empatie. nič nás nezaujíma, ani nás neprekvapí, sme chronickí skeptici. nedokážeme senzitívne vnímať vonkajší svet, všetko je ako keby dané čierne na bielom, niet čo objavovať a je opovrhnutiahodné nad niečím sa s detským záujmom zastavovať. umenie nepoznáme, ani nechceme, pretože mu nedokážeme porozumieť. sme plytkí. chceme sa iba dobre najebať, poprípade si dobre zajebať. ale ani o tom nahlas nehovoríme, opakujeme iba klišéovito-vulgárne sexuálne frázy, ktoré ale neznamenajú dohromady nič. buď sa o babách nerozprávame, alebo sa rozprávame klišéovito-vulgárnym spôsobom. otvorené a úprimné rozhovory neexistujú.
a nedokážeme písať denníky

sme generácia kaprov
z duchovnej stránky na slovensku nesvitá na lepšie časy
práve naopak

a ja som skurvený moralizátor



*** nasledujúci vstup je z 12.-ho júna, len som práve čítal v Domine (sic!) jeden skvelý článok od Dušana Jauru, najmä jedna pasáž sa mi zdala hodná na zapísanie, a tematicky sa mi hodila práve sem. takže nasleduje úryvok z článku ***

Ak sa najvyššou hodnotou stáva zábava, je to smutným potvrdením presvedčenia, že život nemá zmysel. (...) Presýtenosť informáciami spôsobuje stratu reflexie: človek prestáva rozmýšľať v kontexte širších horizontov (Kto som? Odkiaľ a kam idem? Čomu žijem?). Stáva sa divákom topiacim sa v mori banalít. Dôležité budú otázky ako napríklad čo pripraviť zajtra na obed, kde sa dá čo najlacnejšie nakúpiť a čo ide v televízii (a kde sa cez víkend najebať, pozn.pis.den.).
Už Pascal tvrdil, že najväčšou tragédiou človeka je, že nedokáže len ticho sedieť vo svojej izbe. Sedieť a nekonzumovať, sedieť a nezahlcovať sa zvukmi, obrazmi a informáciami. (...)
Iným dôsledkom fragmentovaného "sveta-kaleidoskopu" je ľahostajnosť. Ľahostajnosť a apatia je osobitne citeľná v školstve, najmä medzi tínejdžermi. Najčastejším problémom je neschopnosť žiaka sústrediť sa, čo čiastočne vyplýva aj zo skepsy voči hromadeniu informácií. Aký má zmysel učiť sa?
Školy sa stávajú inštitúciami, kde učitelia neučia, ale strážia. Tí kreatívnejší na pokles motivácie žiakov reagujú snahou zatraktívniť vyučovanie. Ak sa napríklad študenti nevedia koncentrovať na matematiku, učiteľ sa môže naučiť zopár vtipov, keď to už nezaberá, naučí sa žonglovať s loptičkami... tým sa však posúva k showmanovi. Bludný kruh sa uzatvára a prázdnota a apatia sa ešte viac prehlbujú.
Slabá koncentrácia súvisí s okamžitým uspokojovaním potrieb. Vôľa je atrofovaná a jej nemohúcnosť je spojená s anarchiou podnetov a sklonov, so stratou stredobodu, podľa ktorého by sa všetko hierarchicky odstupňovalo. Je dôsledkom množstva podnetov, ich takmer okamžitého rozkladu a nesystematického spracovania.
Študenti nápadne pripomínajú vedomie televízneho diváka, ktorého zaujme všetko a vlastne nič, vedomie presýtené informáciami, zároveň vzrušené aj ľahostajné... Miznú ciele, za ktoré by sa oplatilo obetovať život, dochádza k zániku vôle... Namiesto "per aspera ad astra" (cez prekážky k hviezdam) začína platiť "všetko a hneď".