...len nech nikto nevidí, že plačeš! Len nech neprejavíš city! Ak ti niekto nevychádza v ústrety, kašli na neho! Len sa neponižuj! Nedaj nič tomu, kto ti nič nedá! Áno, moja mama je múdrou studnicou týchto rád. Dávala mi ich pri každej možnej príležitosti v dobrom predsavzatí vychovať zo svojej dcéry silnú osobnosť. No hold smola, asi sa jej to nejako vyšmyklo z rúk, lebo mne po čase došlo, že podľa týchto rád žiť neviem.

Nechcem tým povedať, že stav poníženia mi spôsobuje extázu. Až taký citový masochista nie som. No uvedomila som si, že i tak - všade a vždy - sa nájde nejaký "dobrodinec", čo ma poníži, aspoň v takom význame, v akom poníženie bežne chápeme. A ak by sa náhodou žiaden v radoch bežných občanov nevyskytol, tak je tu na to niekto vyšší, napr. aj taký štát, ale... ale to zájdem zase priďaleko.

Prečo sa tak pekelne bojíme priznať, že nie sme čímsi nad?

Keď som sa riadila vyššie uvedenými radami, neustále som sa obmedzovala. Kontrolovala som, či som neprekročila únosnú hranicu môjho tzv. zhadzovania sa a že či napríklad čokoláda, čo som dala kamarátke, neprevýšila sumu toho, čo mi dala ona... či som mala počet požičaných kníh spravodlivo vynahradený... atď... atď... Počítala som svoje dobré skutky a odpočítavala od nich tie, čo spravili v môj prospech iní. Ak mi vyšlo kladné číslo, vydesene som rozmýšľala, prečo som zase tou chuderou ja! Nezmyselný kolobeh zastavilo až to, že mi došla jednoducá vec: Aj tak je to všetko úplne jedno! A tak prejavujem city, poviem, ak sa mi niečo páči, neprekáža mi pomôcť tým, ktorí ma nemajú v láske, dobré skutky robím, ak ma to baví (no ok...ok... občas aj preto, že tým chcem niečo získať, samozrejme), ale bez ohľadu na to, či si moje okolie o mne myslí, že som hlúpa a naivná alebo sa iba tak povznesie nad moju existenciu...

Vskutku ma toto uvedomenie si oslobodilo. A som rada, že nemusím podliehať žiadnym linkám návodov, z ktorých - i napriek tomu, že ma rodičia vychovávali v kresťanskom duchu - väčšina prapodivne divne nesúvisí s kresťanstvom. Koniec-koncov, práve tento paradox ma prinútil rozmýšľať nad tým, že niečo v tom systéme neponíž sa nehrá...

PS: ...a len tak mimochodom, zase až takým svätcom nie som! V situácii, ak sa ma niekto priveľmi dotkne (a ono to väčšinou súvisí práve s ľuďmi, na ktorých mi záleží), mierne kalkulujem... občas mierne dosť... zo strachu, že svoje srdce vybijem alebo v horšom prípade ubijem... Ale možno raz sa povznesiem aj nad to... len keď ono to v koži človeka ide tak ťažko...