Sedel som v záhradnej reštaurácii West v centre Karakolu. Po celom tom horúcom dni sa žiadalo jedno, či dve čapované...

Pozoroval som mladé čašníčky, ktoré za relatívne slušný plat na kirgizské pomery - 40 USD, kmitali po pľace od desiatej doobeda až hlboko za polnoc, kým neodišiel posledný zákazník. Po dvoch takto strávených dňoch mali deň voľna.

V ohradenej záhradnej reštaurácii bol len výčapný pult a klasická „vyhňa„ na opekanie šašlíkov. Ostatné jedlá sa pripravovali v kuchyni, ktorá sa nachádzala v suterénnych útrobách blízkeho obchodného domu. Píšem síce blízkeho, ale do kuchyne to tie nešťastné  dievčatá mali dobrých 50 metrov cez ulicu a to sa ešte museli predrať cez herňu, ktorá sa nachádzala v suteréne obchodného domu. Nebolo im veru čo závidieť.

reštaurácia West v Karakole

V herni s ošarpanými špinavými stenami oblepenými Arnoldom Schwarzeneggrom a poloobnaženými kráskami stáli dva ping pongové stoly a biliard. Stolnotenisové rakety a loptičku vydávala záujemcom vyše šesťdesiatročná bábuška oblečená v tradičnom ľudovom -  v širokých sukniach s čepcom na hlave. Bolo komické sledovať ju ako s pohľadom a grifom profesionála skúša nepoškodenosť pingpongovej loptičky pritlačením dlaňou o stôl a jej gúľaním. Komickosť situácie dokresľoval portrét vodcu svetového proletariátu V. I. Lenina, ktorý trónil v zlatom ráme na polici za jej chrbtom a určite tam nebol umiestnený z recesie.   

kirgizská rodina -  a v nej plno odborníčok na testovanie pingpongovej loptičky...

Usrkával som si z piva, keď k stolu pristúpil po európsky oblečený Kirgiz a spýtal sa, či si môže prisadnúť.

Voľných stolov v reštaurácii bolo dosť. Ak si vybral môj stôl, znamená to, že chce podebatovať s inostráncom.

A veruže aj áno.

Bol to však čudný rozhovor.

Začal otázkou, či som cudzinec. Pravdivo som odpovedal slovkom Da a on moju odpoveď spracovával asi 2-3 minúty. Po jej spracovaní sa spýtal odkiaľ som. Povedal som, že zo Slovenska a pre istotu som vysvetlil aj genézu jeho vzniku. Prikývol a začal spracovávať informáciu. Po piatich minútach sa spýtal, ako sa mi u nich páči. Povedal som čosi o nádherných horách a katastrofálnych cestách. Môj spoločník sa prepol do režimu spracovávania informácie.

Posedeli sme si spolu vyše hodiny. Za ten čas spolustolovník vypil dve pivá a počas súvislého a tematicky nadväzujúceho rozhovoru povedal asi dvadsať viet, pravda s frekvenciou 0,66 vety/min. Pri odchode sa ma spýtal:

„A kde ste ubytovaný?„

„V Turkestan yurta campe, asi desať minúť chôdze odtiaľto,„ odpovedám po pravde.

„Hm, to by ste nemali byť dlho sám v meste. Mali by ste tiež zaplatiť a odísť, pretože večer je v Karakole nebezpečno.„

Zneistil ma a odišiel.

Okolo desiatej večer bola už v meste tma ako u Karola Kallaya vo fotokomore a ja som mal nasadeného chrobáka v hlave. V reštaurácii som sa však cítil bezpečne. O poriadok v nej sa staral mohutne stavaný chlapík toho typu, ktorý by plesknutím dlaní mohol hravo rozbíjať kokosové orechy tak ako my - ľudia s normálnym svalstvom - rozpúčame komáre či mole. Vraj to bol bývalý majster sveta v zápasení. Šport však musel zanechať, pretože štát nemal na podporu športového odvetvia (či jeho osobne?) dostatok peňazí a sponzora si nevedel zohnať. Hlavnou činnosťou mohutného chlapíka bolo odháňanie malých detí, ktoré aj v týchto večerných hodinách drankali spoza plota reštaurácie prázdne pivové fľašky, aby za ne dostali pri vrátení aspoň pol soma. Smutný osud majstra sveta i detí, ktoré už mali dávno spať.

Zneistený svojim spoločníkom som sa rozhodol zaplatiť a odísť. Jeho varovanie sa totiž zákonite muselo spojiť s informáciou, ktorú som získal včera: pred mesiacom vraj v internetovej kaviarni na hlavnom námestí v Karakole za bieleho dňa akýsi lupiči podrezali dvoch Američanov kvôli pár dolárom, ktoré mali pri sebe.

Už-už som bol na odchode, keď k môjmu stolu pristúpil ďalší domorodec, bez pýtania si sadol a podal mi ruku.

Bol opitý.

Niektorým ľuďom, ktorí majú záľubu v brutálnych filmoch plných ázijských bojových umení sa môže zdať každý človek s ázijskými črtami tváre nebezpečný. Hoci také filmy nepozerám, opitý Aziat sa mi zdal byť ešte nebezpečnejší. Aj vo svojej opitosti neomylne vedel, že som cudzinec.

Spôsobom, ktorý vopred odmieta akúkoľvek diskusiu mi oznámil, že ma zajtra očakáva u seba doma. Na moju počesť zareže barana a usporiada výlet do blízkeho národného parku.

Darmo som mu vysvetľoval, že mám zajtra iný program.

Bol neodbytný.

Od čašníčky si vypýtal pero a papier a kreslil mi naň zarezané barany, aby som chápal, o čom hovorí. Na papieri pribúdal jeden zarezaný baran za druhým.

Rozumel som o čom hovorí, ale ak by som sa to mal dovtípiť z jeho čarbaníc, povedal by som, že sa usiloval napochytro pred nepovolaným okom začarbať šifrovací kód povestnej Enigmy.

Dúfal som, že keď mu sľúbim, že sa zajtra o dvanástej stretneme na rovnakom mieste a pôjdeme barana zarezať, tak sa uspokojí a odíde. A navyše vo svojej opici na celú udalosť zabudne.

Sľúbil som, ale on neodišiel. Rýchlo vypil pivo, na zaplatenie ktorého musel použiť združenú investíciu, horko-ťažko pozháňanú po všetkých vreckách a vyzval ma, aby som mu kúpil ďalšie.

Nechcel som problémy, tak som mu objednal s tým, že keď mu pivo donesú, zaplatím a odídem.

Problém bol v tom, že čašníčka mu už nechcela priniesť.

Môj spoločník vstal od stola a išiel situáciu riešiť k barovému pultu. Konečne sa zjavil aj vyhadzovač a ujal sa svojej úlohy. Vytlačil opilca z reštaurácie jedným vchodom a on sa vzápätí vrátil druhým. Čakal som ako to dopadne, pretože som nestál o opilcov sprievod na mojej ceste tmavými ulicami do kempu. Ale ožran vytlačený jedným vchodom sa neúnavne vracal s urputnosťou podomového obchodníka druhým.

Nakoniec rezignoval aj vyhadzovač – majster sveta.

Vysvetliť si jeho rezignáciu možno len dvoma spôsobmi: buď sa dohodli alebo bol majster sveta v podmienke a nechcel použiť hrubú silu, aby nemal problémy trestoprávneho charakteru.

Chlapík si zas sadol k môjmu stolu. Rýchlo som ho ubezpečil, že sa zajtra stretneme a pôjdeme spolu na výlet do hlbokých arakšanských lesov a v duchu som si myslel: to určite! Chcel som zaplatiť aj jeho pivo, ale čašníčka s tým nesúhlasila. Nakoniec sa k stolu priplichtil akýsi opilcov kamarát, ja som využil chvíľku nepozornosti a opustil som krčmu, v ktorej zostal ožran a jeho nezaplatené pivo.

V Karakole stĺpy pouličného osvetlenia slúžia na to, aby sa na ne dali vo výročné dni vešať zástavky. Na svietenie veľmi nie sú... Do kempu som sa vracal tmavými ulicami spôsobom, ktorému sa vo vojenskej terminológii hovorí zrýchlený presun v tyle nepriateľa.

Oddýchol som si až v kempe.

Pokračovanie zajtra...

Zdroj fotografií:

http://www.pbase.com/image/3144266

a