Môj vysnený muž by mal vedieť hrať na gitaru, spievať a popritom sa ešte strašne zvodne tváriť. Mohol by byť spevákom v rockovej kapele, no nie nejakej provinčnej, ktorú by za Malackami už nikto nepoznal, ale celosvetovo uznávanej. Na jeho bankový účet by mali mesačne prichádzať tisíce dolárov, libier alebo eur, no on by bol nad všetko to svoje bohatstvom úplne povznesený. Mal by byť vysoký, skôr chudý ako štíhly. Ak by vyzeral ako niekto medzi Richardom Ashcroftom, Brianom Molkom a Damonom Albarnom, nebola by som vôbec proti. Môj vysnený muž by mal mať v mladosti problémy s drogami alebo aspoň alkoholom, čoho jediným následkom by bol výraz  v tvári, ktorý by hovoril: „Moja, ja som si svoje prežil. Ja viem, o čom je život.“ Môj vysnený by mal pôsobiť arogantne, no v skutočnosti by to bol veľmi citlivý muž s občas nekontrolovateľnými výbuchmi emócií. Pre môjho vysneného muža by som bola osudovou láskou, niečo ako „vesmírna družka“, čo by v podstate znamenalo len to, že na mňa zvysoka kašle.  

            Môj skutočný muž nepozná jediný akord a nemá ani náznak hudobného sluchu, no aj tak mi občas spieva, keď som smutná a chce ma rozosmiať. Môj skutočný muž je skôr plnoštíhly ako štíhly. Má rad tučné jedlá, no zje aj všetko zdravé, čo mu navarím a  navyše to pochváli. Môj skutočný muž so mnou ide na operu, hoci ju celú prespí. Môj skutočný muž som mnou mokne pod pódiom na koncerte Depeche Mode. A vôbec... Už dosť dlho mam pocit, že môj skutočný muž ma asi skutočne miluje.