V podstate sa cítim, akoby som ho práve vytiahol z bútľavého stromu. Zapaľujem si cigaretu a pozerám do podniku pod balkónom. Rozkrikuje sa tam banda čurákov, ktorí majú zrejme priveľa voľného času. Zaujímavá paralela. Nedokážem pochopiť zbytočnosť ich  komunikácie. Síce. Samčekovia a samićky rodu Homo si radi utužujú tak svoje postavenie v skupine, ako aj sociálne väzby vydávaním zvukov. Fakt, že ich slovník sa neskladá len z pískania a cerenia zubov ako u niektorých iných príslušníkov ríše zvierat obsahovú stránku tohto procesu nijak výrazne neovplyvňuje. Rovnako zbytočné ako trápne výlevy, ktoré píšem, napriek puncu pochybnej filozofie, ktorú sa snažím imitovať. Kam sa hrabem na hlbokomyseľné zamyslenia v Sexe v meste, či Desperate Housewives. A v každom lepšom sitcome. Násilné chytráctvo sa zdá sa, stáva symbolom 21. storočia.

Podnik je obstavaný autami od CocaColy. Dvadsať červeno-bielych fabií a nejaké tie caddies. Voniam potom a iným. Dievča sa oblieka. Rodičia prídu tak o 2 hodiny.

„Tak ahoj“

„Ahoj“

„Bolo to skvelé“

„Ty si bola skvelá“

„Vezmeš ma?“

„Prepáč, ale...“

Pár lží zvládnem. Neostanem na dne. Ľudia si klamú tak radi.

Zapaľujem si druhú a zisťujem, že fajčím priveľa. Asi si tým niečo kompenzujem. Naháňam smrť, keď život stráca zmysel. Ak chcem veriť v osudovosť a karmu, stáva sa celý ten výmysel len čakaním na Zubatú. Slobodná vôľa sa stáva ilúziou. Asi budem musieť revidovať životnú filozofiu. Mať tak nejakú.

 

Parazit, pijavica, či Hirudinea. Napojil som sa na dievča, ktorého život teraz žijem. Beriem čo dáva. Napriek všetkým nádejám to postráda zmysel. Konečne viem, ako sa cítil môj Lestat, či akýkoľvek iný upír. Zapĺňajúc vnútornú prázdnotu životom niekoho iného. A predsa... Ostáva. Hlbšia ako bývala, lebo sa ozýva svedomie, opakujúc odpornú otázku „Prečo?“

A stojac na balkóne sa ju pýtam sám seba. A odpoveď? Prozaická „Lebo.“ Lebo môžem a lebo chcem a svedomie musí ostať v úzadí. Chcem si zakefovať a chcem mať s kým chodiť do kina a divadla a galérií, lebo tá samota vyvoláva príliš veľký tlak. Čo na tom, že existuje asi len v mojej hlave. Zneužívam. Vysávam, bez toho aby som platil čímkoľvek okrem pretvárky. Pretvárky, že žijem, imitujúc všetky tie činnosti, ktoré vykonáva každá normálna osoba. Chodiť do práce, do školy, domov, do kina, do divadla, čumieť na telku, súložiť, onanovať, hrať hry, chlastať a fetovať. Nič viac. Ako to môže byť kurva tak fádne?

 

Červenobieli chuji sa rozchádzajú domov, rozbití na sračky nasadajú do svojich tátošov k dámam a deťom a malým životom v malých bytoch a domoch. Čo viac si jeden môže priať? Zapaľujem si tretiu a pozerám na mesiac. Viem, že už nezaspím, dnes som si zobral priveľa. Mohol som ju aspoň zobrať domov. Mohol. Na pár prázdnych slov a možno bozk na rozlúčku, rovnaký ako tých pár pred ním. Povinný, zbytočný.

Ale mohol som, pár prázdnych slov a zbytočný bozk a potom nasadnúť do môjho tátoša a vrátiť sa domov k posteli a počítaču, do malého bytu v malom dome k malému životu na malej planéte. Trocha viac pretvárky a možno tomu uverím aj sám. Uverím, že život dá len tak málo ako povinný sex každý utorok, denné čurákovanie v obleku pre nejakú skurvenú nenápaditú firmu plnú čurákov ako ja sám, piatkové chlastanie, sobotné kino či divadlo a nedeľné výlety do prírody. Povinné dieťa pred tridsiatkou, auto, prenajatý byt, infarkt pred 50tkou a smrť a spokojný pocit, že keď už nič iné, aspoň som sa stihol rozmnožiť.

 

Vyhnúť sa posranému analyzovaniu každej chujoviny, ktorá mi preletí cez myseľ. Vyhnúť sa myšlienkam a svojmu vnútru. Vyhnúť sa sám sebe a zakryť ho ňou. Použiť ju a pripísať si ďalší vrúbok. Zabudnúť na myšlienky, ktoré ostanú zabudnuté a po ktorých ostane len pocit, že niečo chýba. Niečo dôležité. Pocit straty.

Pozerajúc na mesiac už skoro v splne celú tú skurvenú noc bez spánku, v psychadelickom stave plnom snov, ktoré pôsobia príliš reálne. Je mi to ľúto, ale teraz ťa potrebujem. Chvíľu...