Prebudila sa do jasného letného rána. Cítila neistotu, hoci nevedela z čoho. Niečo nebolo v poriadku, ale nevedela ihneď povedať, čo to je. Bola malátna. Aj keď sa sama prebudila do toho krásneho rána, nechcelo sa jej opustiť svoju pohodlnú posteľ. Či chcela, či nie, práca čakala a ona nemala dôvod zostať doma. Dovolenka takmer vyčerpaná. A aj tak, čo by sama doma robila? Posadila sa a pohladila si svoje prsia. Boli napnuté a zvláštne teplé. Akoby v nich bola horúčka. Boleli ju. A to sa jej nepáčilo. Prešla do kuchyne pre kalendár a spätne začala prevracať listy. Značka v kalendári oznamovala, že v týchto dňoch mala mať svoje mesačné dni. Nestresovala. Veď už predsa má dávno štyridsať preč a stalo sa, že už jej perióda začala vynechávať. Lenže teraz, to nie je tak, ako prv. Teraz ju bolia prsníky. Sú také plné, aké boli,  keď kojila svoje dieťa. To sa jej nepáčilo. Začala v mysli premietať dni ľúbostných ošiaľov. Nie, to je len náhoda, že ju prsia bolia, veď predsa praktizovali bezpečné milovanie. Pokrútila hlavou, usmiala sa na spomienku , hodila rukou a odišla do práce.

A znovu sa prebudila s vedomím, že niečo nie je v poriadku. ,Nie! Toto napätie a neistotu dlho znášať neznesiem, ´ pomyslela si. Obliekla sa a odišla z domu. Kráčala opačným smerom, ako chodí do práce. Kráčala smerom k poliklinike, aby mala istotu, že jej telo sa zaťalo a to, z čoho ho upodozrieva, nie je pravda.

Čakáreň zívala takmer prázdnotou. To ju potešilo. Čakanie nemala v láske. Čas vždy bežal pomaly a len tak sedieť, pozerať na biele zaprášené steny , to ju neuspokojovalo. Prešla k nástenke s oznamami: Zdravá strava, zdravé obliekanie, zdravé dojčenie. Netrvalo dlho a sestrička ju pozvala do ambulancie. Prešla k doktorovi a po krátkom vyšetrení jej doktor nevyvrátil podozrenie. 

„Pani Čižmárová,  Vaše podozrenie je správne. Vyzerá to, že ste naozaj tehotná.“ Hovoril doktor, pričom krúžil snímačom po jej bruchu a sledoval monitor ultrazvuku.

„ Oblečte sa. Dám Vám pre istotu ešte injekciu a za dva týždne prídete znovu. Ešte stále budeme mať čas, prerušiť tehotenstvo.“ Aj keď mala podozrenie, že je tehotná, v duši dúfala, že to nie je pravda. Šokovalo ju to aj informácia doktora: ´bude mať čas ísť na potrat´.

„Pán doktor, ja som si nie istá, či na to preušenie pôjdem. Ja toto nechápem. Mala som problémy vôbec s otehotnením. Bol čas, aby som mala tretie dieťa a nestalo sa tak. Teraz, keď mám dospelé deti, tak ja počnem?“ Krútila hlavou, hlas sa jej triasol a do očí jej vystupovali slzy. Neboli to slzy šťastia. Boli to slzy úzkosti a nerozhodnosti. „Ja neviem, čo mám robiť:“

„Pani Čižmárová, zvážte, že vo Vašom veku, sa dieťa nemusí narodiť zdravé. Vy sa musíte rozhodnúť! Ja Vám môžem povedať, čo môže byť, ak dieťa vynosíte a porodíte, ja Vám môžem doporučiť len prerušnie.“ Vyšla z ordinácie a sestrička s účasťou pozerala za ňou.

Túlala sa mestom . Nevnímala tváre protiidúcich. Nevnímala smiech detí, hrajúcich sa na ihrisku. Nevnímala jazdu áut. Jediné čo počula, bol vnútorný hlas, ktorý jej do nemoty opakoval: ´si tehotná! Keď porodíš, budeš mať 47 rokov. Keď bude mať dieťa 3 roky, budeš mať päťdesiat. Si pripravená  byť znovu matkou? Ako sa zmieriš s pocitom, že si sa zbavila kúsku svojho tela, ktoré by mohlo byť niekým, kto zachráni svet? A čo s prácou? Budeš môcť robiť, čo robíš. Asi nie. A čo po materskej? Zamestnajú ťa? Ako to príjmu tvoje dospelé deti? Máš právo zatiahnuť ich do rušných nocí s malým dieťaťom? Aj keď sú dospelé, nie sú zárobkovo činné, nebudú ti zazlievať, že ich ukracuješ? Nebudú sa hanbiť, ze svojich nezodpovedných rodičov? A napokon, povieš im to? A čo ak sa to dieťa narodí poznačené na celý život? Zvládneš to? Čo keď ti nebude umožnené dlho žiť a sprevádzať ho do jeho dospelosti? Kto sa potom bude oň starať? Nevieš to! Vie to iba boh a boh ti to nepovie. Skúša ťa, aká silná je tvoja viera v neho. Prečo, sa postaral o to, aby si otehotnela teraz? Prečo nie pred desiatimi rokmi? Aký je jeho zámer? Skúša tvoju silu? Momentálne si slabá! Si nerozhodná ako malý školáčik, ktorý si nevie vybrať spomedzi jabĺčok. Lenže teraz nejde o jabĺčka! Ide o dieťa! Ide o život! Ide o smrť! Piate prikázanie káže: nezabiješ! Čo urobíš? Budeš sa modliť:Bože modlím sa k tebe, osvieť mi rozum a umožni mi správne sa rozhodnúť. Je to nezmysel. Ako ti boh môže ukázať inú možnosť, ako pôrod?  Kto ti správne poradí? Partner? Suseda? Najlepšia priateľka? Ako sa zmieriš s tým, že sisa zbavila plodu, ktorý mohol byť tvojim dieťaťom? Máš právo priviesť na svet postihnuté dieťa? Aká je pravdepodobnosť, že dieťa bude zdravé? Kto ti dá tú záruku? Kto ti dá rozhrešenie?´

Nič iné sa jej nekrútilo mysľou, len to, že je tehotná. Pripravovala sa, povedať správu partnerovi. Vedel, kam išla. On si nebol istý, že nezasial semeno ľúbostnej hry , jedného letného večera, keď prerušoval milovanie, veriac si, že vypustil všetky semienka na jej brucho. Veril, že toľké roky neotehotnela a neotehotnie i teraz. Ako sa mýlil! Jedno semienko zablúdilo k vajíčku a ujalo sa. Je i on smutný, že to tak dopadlo, ale jasne dáva na javo, že v ich veku dieťa vychovávať sa necíti. Veď by už mohli mať vnúča.

„Bude to naše temné tajomstvo, že sme splodili ďalšie dieťa, ale nenecháme ho narodiť. Nemôžme! Ty si tá, kto to rozhodne, ale ja nechcem to dieťa. Nie je doba, aby sme ešte my mohli vychovať v zdraví a do dospelosti ďalšie dieťa.“

Keď čakala na zákrok, plakala. Plakala nad smrťou svojho nenarodeného dieťaťa. Utešovala ju Neznáma z izby. Dávala jej rozhrešenie, že nekonala nesprávne. Vedela, že na dieťa  nezabudne. Nebude môcť o ňom nikomu inému rozprávať. Bude ju ten hriech ťažiť dlhé roky. Možno až do konca zemskej púti....