V halve sa mi stretol vietor s fantáziou, vymenili si úsmev a pustili sa do tkania obrazov.

Sedím na motorke a javiskom je obloha. Nádherné obrazce oblakov.

Na pravej strane je už opona spustená,  je čierna, akurát lietadlo sa prehnalo po jej kraji a rozsvietilo červené svetlo. Opretá o teba pozerám no to skvostné predstavenie, hercami sú oblaky.

Hra je v mojej réžii. Budú hrať to čo si vietor s fantáziou utkali v mojej hlave. Utkali to dokonale, malé predstavenie. Žena vymodelovaná z hmly, biela, vlasy po pás, jej ruky pozývajú do svojej náruče muža.

Muž šedivý, vysoký a na tvári zvláštny úsmev. Letí priamo k žene.

Vietor im ale lásku nedoprial fúkol, fúkol takou silou, že fantázia uletela a realita zasadla na svoje miesto. Už vidím len komíny a tabuľu s nápisom . Semafor zastavil hru. Hlava sa vrátila na svoje miesto a myšlienky uleteli spolu s vetrom.