Tak si sedím v kuchynke našej chalúpky a je mi dobre. Ešte pár hodín si užijem ten nekonečný pokoj a spievanie vtákov. Hrdlička nám tu hrkúta od rána až do večera, kým slniečko nezakričí dobrú noc, a neľahne si do postele. Večer sa vraciame do šumu veľkomesta. Do toho uponáhľaného sveta. Do sveta ľudí čo nestíhajú žiť. Akosi sa zabúdajú zastaviť a len tak načúvať vetru, alebo oblakom. Neviem čím to je, načo sa každý naháňa za niečím čo zajtra stráca význam.
Veru tak, aj moja dcéra, zarobila si na brigáde a už celý deň vykrikuje, čo si kúpi. Takže ide sa do nákupných centier. Všetky zase obehneme, spravíme rekord v blúdení po butikoch a zistíme nakoniec, že zarobené peniažky vlastnými rukami sa oveľa ťažšie míňajú ako mamine a tatove. Je to obrovská dilema čo jej behá v hlave. Ale páči sa mi ako premýšľa nad každou korunou. Aj tá mladšia, ušetrila si z vreckového a teraz jej čísielká behajú v hlave aby zrátala čo sa oplatí a čo nie. Investovať v trinástich rokoch je fuška. Keby ste len vedeli ako ma to nakupovanie vyčerpáva, dookola opakujem vetu, "sú to tvoje peniaze kúp si čo chceš". A toto keď poviete dievčatám v puberte, to akoby ste im dali do rúk dynamit, boja sa urobiť čo i len pohyb aby niečo nevybuchlo, aby nesklamali mňa, ale hlavne aby si kúpili to čo chcú a neminuli všetko naraz. Je to zábava na celý deň.  Ozaj ešte som chcela, v jednom nemenovanom nákupnom centre je mäsiar, ktorý mi hneď dokáže vylepšiť náladu, jeho "čo si želajú mladá pani?", ma okamžite osvieži, neviem či je to mraziacim boxom, alebo tým úsmevom , je to taký starý dobrý mäsiar. Chodievam si tam po celodennej nákupnej horúčke pre milé slovo.