Ze ste si precitali, co som napisal.

Ze ste neodsudili moje myslenie a myslienky a nevystavili ich posmeskom.

Ze ste boli ku mne uprimni aj tvrdi.

Ze ste sa stavali ku mne ako ludia k cloveku, nie ako zver k zveri.

Ze ste obcas zlepili kusky mojej duse kuskom tej svojej.

Ze ste si ten kusok obcas vzali spat.

Dakujem aj sam sebe, ze som napisal o tom, co ma trapilo a dovolil som svojej dusi pokracovat na ceste, ktora je osvetlena, skor nez po tej, na ktoru nevidno.
Ze som odomkol zamku na dverach cislo 14.

Stale ale, za vsetko najviac... dakujem Vam.

Nesebecky a placho... som sa rozhodol pisat dalej.